1.

Úvod

2.	Historie studia farmacie na Slovensku

3.	Metodika práce

4.	Okres Prievidza

4.1.	Všeobecné dějiny okresního města

4.1.1.

Nejstarší dějiny

4.1.2.

Století neúprosných živelných pohrom

4.1.3.

Období první a druhé světové války

4.2.	Vývoj veřejné správy města Prievidza

4.3.	Demografický vývoj města

4.4.	Proměny názvu města

4.5.	Erb – městský symbol

4.6.	Dějiny zdravotnictví ve městě

4.6.1.

Vývoj zdravotnické péče v okrese Prievidza

5.	Příspěvky k dějinám prievidzského lékárenství

5.1.	Léčitelé a lékárnictví Horní Nitry

5.1.1.

František Madva

5.1.2.

Juraj Chalupkay

5.1.3.

Šarlatán Artur Donáth

5.2.	Distributoři léků a léčivých přípravků

5.2.1.

Podnik Carpathia

5.2.2.

Společnost Unipharma

6.	Dějiny lékárenství města Prievidza

6.1.	Historické lékárny

6.1.1.

Piaristická lékárna

6.1.2.

Lékárna Staré město

6.1.2.1.

Nejstarší dějiny

6.1.2.2.

Ze života PhMr. Bedricha Straussa–Borského

6.1.2.3.

Ze života rodiny Borských

6.1.2.4.

Dějiny po roce 1950

6.1.3.

Lékárna U Matky Boží

6.1.4.

Lékárna Na Sídlisku

6.1.4.1.

Ze života PhMr. Ladislava Ronchettiho

6.1.5.

Lékárna Sever

6.2.	Lékárny založené po roce 1992

6.2.1.

Lékárna Zapotôčky

6.2.2.

Lékárna Ruža

6.2.3.

Lékárna Angelika

6.2.4.

Lékárna Iris

6.2.5.

Lékárna Zlatka

6.2.6.

Lékárna Caritas

6.2.7.

Lékárna Harmónia

6.2.8.

Lékárna Šťastie

6.2.9.

Lékárna Althea

6.2.10.

Lékárna Domov zdravia

6.2.11.

Lékárna Uniklinika

6.2.12.

Lékárna Na Korze

6.2.13.

Lékárna Pod kláštorom

6.2.14.

Lékárna Na Bojnickej

7.

Závěr

"2. HISTÓRIA ŠTÚDIA FARMÁCIE NA SLOVENSKU

Farmácia v jej najrôznejších formách je súčasťou zdravotníckeho systému už od pradávna. Charakter a obdoby prevedenia lekárenstva sa samozrejme postupom času menili, prešli cez šarlatánstvo, bylinkárstvo, liečiteľstvo a mnohé iné až po podobu, ktorú poznáme dnes. V súčasnosti je farmácia neoddeliteľnou zložkou zdravotníctva, jej náplňou je zásobovať obyvateľstvo, nemocnice a ďalšie zdravotnícke zariadenia vrátane veterinárnej starostlivosti liekmi, liečivými prípravkami a zdravotníckym materiálom. Farmaceuti sú dnes vysokoškolsky kvalifikovaní absolventi farmaceutických fakúlt. Cieľom ich povolania je uspokojiť pacienta, zákazníka či iného odberateľa, poskytnúť vyčerpávajúce informácie o účinkoch, správnom používaní i uchovávaní liekov a nielen čo sa lekární týka, vedieť pacientovi pomôcť a poradiť, v mnohých prípadoch aj „zastúpiť“ funkciu lekára. Dôležitá a zodpovedná úloha, nakoľko práve lekárnik je ten, kto podá poslednú informáciu o lieku a je finálny v reťazci kontroly výberu správnej terapie, vyžaduje si i v praxi neustále dopĺňanie vedomostí, kontinuálne vzdelávanie a samoštúdium. Pri výkone svojho povolania sú farmaceuti zaviazaní naďalej sa vzdelávať, majú možnosť pokračovať v štúdiu špecializáciou I. a II. stupňa vo svojom obore, navštevujú víkendové kurzy na aktuálne témy.
Istú dobu zaznávané zamestnanie prešlo dlhú a tŕnistú cestu, kým nadobudlo v spoločnosti dnešné uznanie. Vznik vysokej školy farmácie a päťročné štúdium v tomto odbore nesiaha do minulosti až tak ďaleko. Pretože poznať históriu svojho oboru, poznať ako sa vzdelávali ľudia za dávnych čias, považujem jednak za zaujímavé a jednak za podstatnú zložku dejín farmácie, rozhodla som sa venovať úvodné strany mojej diplomovej práce práve vývoju štúdia lekárenstva na Slovensku.
Slová apotekár – lekárnik a apotéka – lekáreň nadobudli medzi ľudom význam v 15. a 16. storočí. Lekárne mali typickú vôňu, lekárnik sa začínal postupne dostávať do povedomia ľudí, lieky vzbudzovali dôveru, no u mnohých ešte aj určitú dávku mystiky. Hlavnou náplňou povolania bolo vyhotovenie medikamentu „lege-artis“ (do 16. storočia na základe ústneho podania lekára, neskôr už podľa písomného lekárskeho predpisu) a kontrola maximálnych dávok predpísaného liečiva. Z tohto obdobia nájdeme v kronikách a knihách len zopár údajov o lekárnikoch zo Slovenska, povolanie nemalo ešte na našom území veľkú priazeň, mládež si skôr vybrala medicínu, pokiaľ ju zaujímali biológia, chémia či podobné smery.
Lekárnické vzdelanie získavali záujemcovia spôsobom obdobným vyučeniu v remeselníckych cechoch. Adept na výkon povolania pôsobil najskôr ako tzv. lekárenský praktikant – učeň, tiro, discipulus, koncom 19. storočia sa zaužívalo označenie ašpirant farmácie. Ašpirant farmácie musel mať nielen požadované predchádzajúce vzdelanie, ale aj patričné vystupovanie a náležité schopnosti. Každý zodpovedný správca lekárne mohol prijať takéhoto učňa. Lekárnik si mohol praktikanta sám vybrať, rozhodnutie muselo byť však schválené zástupcom mestskej rady, mestským lekárom a lekárnickým spoločenstvom. Základné podmienky pre prijatie ašpiranta farmácie boli: „dobré zdravie a hlavne dobrý zrak a sluch, vysvedčenie dospelosti z gymnázia alebo reálky; absolventi reálky sa museli dodatočne podrobiť skúške z latinčiny, nikto nesmel byť zároveň ašpirantom farmácie a študentom na strednej škole.“[21] V lekárni mohlo byť naraz ale len toľko ašpirantov, aby každému prináležal jeden lekárnický asistent. V učení bol tiro mnohokrát aj štyri až päť rokov, aby si osvojil prípravu liekov a liečivých prípravkov, účinky, spôsob zberu a spracovania liečivých rastlín, v neposlednom rade aj lekárnické zákony a účtovníctvo, vyskúšal si jednoduché chemické pokusy, prehĺbil si vedomosti z oblasti chémie či botaniky. Obyčajne si viedol denník, kde si zaznamenával svoje činnosti a zapisoval poznámky a herbár s liečivými rastlinami. Bol vedený k poriadku, správnemu životu, vzornej životospráve, zdvorilosti a slušnosti. Po vyučení skladal tirocinálnu skúšku pred komisiou, kde preukázal praktické aj teoreticky nadobudnuté znalosti. Po úspešnom zložení tejto skúšky, sa stal ašpirant tzv. suspendantom – lekárnickým asistentom, ktorý aj bez vysokoškolského štúdia v tom čase mohol pôsobiť v lekárni až do svojho dôchodku. Mali však presne vymedzené činnosti, nižšie platy a neboli osobami oprávnenými vykonávať pohotovostné lekárenské služby. Pokiaľ ašpirant mal po zložení tirocinálnej skúšky záujem ďalej sa vzdelávať, praxoval ako tzv. tovaryš v ďalších lekárňach, väčšinou v iných mestách a krajinách. Po nadobudnutých skúsenostiach zložil opäť pred komisiou príslušné skúšky a mal možnosť stať sa správcom, majiteľom lekárne, tzv. patrónom apatikárskeho umenia. [9]"

Součástí práce je několik tabulek, rozsah čistého textu dosahuje cca 49 stran.