1.	Guptské období

1.1.

Ženy

1.2.

Kámasútra

1.3.

Vzdělání

1.4.	Literatura

1.5.	Architektura

1.6.	Náboženství

2.	Indický středověk před vpádem islámu

2.1.	Buddhismus

2.2.	Hinduismus

2.3.	Védánta – školy

2.4.	Hinduismus a neindický svět

3.	Středověká Indie za vlády islámských dynastií

4.	Náboženské proudy v severní Indii v 15. – 17. století

4.1.	Indický islám

4.2.

Kabír

4.3.

Nának

4.4.	Vallabháčárja

"Indický stredovek pred vpádom islamu
Buddhizmus:
- po Buddhovej smrti šírenie bhaktickej zbožnosti – istá forma misijnej činnosti
- čoraz častejšie prenikanie buddhistických a hind. prvkov, aj keď medzi prúdmi existovalo napätie a súperenie
- uctievanie bódhisattvov – budúcich buddhov
- prvé storočia n.l. – vznikanie mahajánových sútier v mníšskom prostredí
- kult ostatkov Buddhu a jeho nasledovníkov – kult okolo stúp
- od 2.stor. zobrazovanie Buddhu ako človeka (dovtedy len pomocou zástupných symbolov)
- vznik koncepcie šúnjata – prázdnota, ako povaha všetkých vecí
- vznik školy jógačára (vidžňánaváda) – podľa nej, jediné čo existuje je vedomie
- ďalej sa rozvíja aj vadžrajána

Hinduizmus:
- delenie hind. do viacerých smerov a škôl
- upevňovanie uctievania Višnua a Šivu
- védska obeť (jadžna) bola nahradená nekrvavou obetinou – púdža
- existovali púte – játra, k posvätným miestam – tírtha: hl. pútnické centrum v Banárase
- mély – náboženské slávnosti konané každé štyri roky striedavo na 4 miestach: Prajág, Hrdvár, Násika, Udždžain
- vznikajú kompilácie púran (počas celého prvého tisícročia) – obsahujú 5 základných tém: stvorenie sveta, jeho zánik a nový cyklický počiatok, genealógiu bohov, svätcov a obetníkov, deje Manuove – tzn. dnešného veku a dejiny a genealógie významných rodov a dynastií
- ich počet sa ustálil na 18, radí sa k nim ešte ďalších 18 menších púran – upapúrany, a kompendiá zviazané s nejakým významným miestom – shalapúrany
- stále silnela osobná zbožnosť a uctievanie individuálnych božstiev – bhakti (splynutie s božstvom sa niekedy vykladalo ako dosiahnutie mókši) – bhaktický smer sa šíril ďalej na S, neskôr bol zasadený do kršnaistickej mytológie, na základe čoho vznikol text Bhágavatapurána (9./10.stor.) – vyzdvihuje asketický život, stavia sa proti kastovnému systému

Védantové školy
- filozofi sa museli nejak vyrovnať jednak s bhaktickou zbožnosťou, jednak s Šankarovou koncepciou advaity, ktorú chceli vyvrátiť – títo filoz. sa potom nazývajú šrívaišnavovia (tzn. vznešení, praví višnuisti)
- zakladateľ školy – Náthamuni
- prvý vrchol – Rámánudži (11.stor.) – jeho učenie: višišta-advaita postihuje 3 večné princípy: individuálnu dušu, neživý svet a najvyšší duchovný princíp – dodnes jeho učenie pretrváva v škole šrísampradája
- filozof Madhva (12.-13.stor.) – existuje 5 večných odlišností, ktoré vymedzujú reálne individuality: 1. rozdiel medzi bohom a individ. dušou
2. bohom a neživým svetom
3. indiv. dušou a neživým svetom
4. medzi jednotlivými individuálnymi dušami
5. medzi jednotlivými neživ. predmetmi
- Nimbárka (pol. 12.stor.) – systém dvaita-advaita (,,dvojná nedvojnosť“) – identita trojice: boh/duša/svet, bhakti je skutočným citom – láskou k bohu, ako najvyššie božstvo vníma Kršnua (kršnaizmus)"