"Kultúra, civilizácia je spredmetnená ľudská činnosť, súhrn všetkých hmotných a nehmotných výsledkov ľudskej činnosti, či už sú to zvyky, tradície, obyčaje, pokrok, skultúrňovanie, vývoj, vzory správania, humanizácia a veľa iného. Do kultúry patria ľudské činnosti, materiálne výsledky týchto činností, vierovyznania, hodnoty, vzory správania, normy a poznatky, ktoré pomáhajú ľuďom, aby prežili. Pestovanie mravov je základná odlišovacia vlastnosť ľudí od zvierat a je tým, čo robí človeka človekom. Hanus (1997) hovorí, že k ľudským kultúrnym schopnostiam patrí osobný činiteľ, rozum, vôľa a city. Rozum kladie na prvé miesto, pretože rozumom spraví človek prvý krok k sebapoznaniu a potom k poznávaniu a interpretácii sveta okolo seba. Kultúra je predovšetkým rozumová a zmysluplná činnosť. Kultúra sa tvorí, uznáva aj popiera rozumom. Kultúra je výsledkom aj vôle, energie a chute niečo tvoriť. Hanus (1997) na základe toho prezentuje úzke spojenie rozumu a vôle a stavia ich na takmer rovnocennú pozíciu. Bez vôle tvoriť, by nebolo kultúry. No na kultúru nepostačuje len rozum a vôľa, potrebný je aj cit. Existuje cítenie bez myslenia, no neexistuje myslenie bez cítenia. Cit ako pohnutosť duše človeka prispieva vedľa rozumu a vôle a zároveň spolu s nimi k vzniku kultúry. Kultúra ako taká je súčasťou ľudského bytia od nepamäti a prechádza zmenami tak, ako sa mení ľudská spoločnosť.
V súčasnej dobe je kultúra poznačená mnohými činiteľmi. To, že zahŕňa rôzne oblasti a prezentuje širokú škálu názorov a subkultúr je nespochybniteľné. Každý človek má právo vybrať si z kultúry to, s čím sa stotožňuje na základe svojho rozumu,vôle,citu, odhliadnuc od všeobecných kultúrnych noriem určujúcich základné fungovanie spoločnosti, ktoré by mali platiť pre všetkých. Zamyslime sa ale, čo by si mal vybrať z kultúry kresťan, čo mu kultúra ponúka a naopak, čo môže kresťan ponúknuť kultúre, pretože fungujúci „vzťah“ musí byť založený na vzájomnom obohacovaní sa.
Pápež Ján Pavol II. veľmi často zdôrazňoval, že sme svedkami prelomových zmien, ktoré sa dejú aj v kultúre. Môžeme pozorovať mnoho pozitívnych javov, ako je napríklad vzrastajúce vedomie zodpovednosti za človeka, za svet, alebo túžba po jednote a pokoji, čo je svedectvom toho, že sa rodí nový humanizmus. Pápež tiež upozorňoval aj na skutočnosť, že súčasná kultúra prežíva krízu a že, situácia človeka v dnešnom svete, ako sa zdá, je ešte ďaleko od objektívnych požiadaviek mravného poriadku, od nástojčivých požiadaviek spravodlivosti a ešte viac od vzájomnej lásky medzi ľuďmi. Prejavy tejto krízy pápež nazýva „kultúra smrti“. Kríza kultúry je dôsledkom všeobecného rozčarovania. Príčinou tohto rozčarovania je fakt, že v súčasnej kultúre sa nenachádzajú už ani základné kresťanské hodnoty. Vždy viac a viac rastie tlak kultúry zbavenej duchovných koreňov. Proces odkresťančovania spôsobil vznik nových spoločenstiev, pre ktoré Boh už vôbec nič neznamená.
Praotcom všetkých, čo sa od Boha vzďaľujú, je Kain. Podľa Božieho výroku mal byť „behúňom a tulákom na zemi.“ No on sa stavia proti zlorečenstvu nad ním vyrieknutému. Ako prvý zo všetkých ľudí buduje si mesto, teda stáva sa usadlíkom. Tým je daný základný smer všetkého vývoja, pokiaľ sa vzďaľuje od Boha, znovunadobúdanie strateného raja bez prežitia vykúpenia, mobilizácia síl tela bez uznania Božieho panovníctva a samospasiteľské vykúpenie bez myšlienky na Boha. „...ako bolo za dní Noeho...“ aj v dejinách kultúry zodpovedajú posledné etapy tým počiatočným. Preto je kainovský kultúrny svet predobrazom sveta posledných čias. Je to týchto šesť základných znakov.
1. Rýchlejší pokrok vo všetkých mechanických umeniach a remeslách Rozhodujúcim duchovným smerom predpotopného ľudstva bol pokus stratený raj nahradiť rajom umelým. Skrze Kaina bol zavedený usadlícky spôsob života, budovanie miest; skrze Jabala nomádska kultúra; Tubalkain sa stal otcom kováčskeho remesla a Júbal tvorcom hudby. Tak sa čoskoro utvorili všetky tri hlavné stavy ľudskej spoločnosti – obživa, obrana, výučba, teda remeselníci, vojaci a duševne pracujúci.
2. Rýchle pribúdanie obyvateľstva - ľudia sa začali množiť na tvári zeme.
3. Neúcta voči Bohom ustanovenému manželskému zákonu. Lámech sa stáva sa prvým zástancom mnohoženstva.
4. Odmietanie pokánia, ktoré im bolo kázané. Nevenovali pozornosť pôsobeniu Enocha a Noacha.
5. Všeobecné spojenie sa vyznávajúceho Božieho ľudu so svetom Kainovci, Lámechom počnúc, už nie sú v Písme uvádzaní ako oddelené pokolenie. V potope ako jedni tak druhí spoločne zahynuli.
6. Sebaoslavovanie ľudstva. Kým v Enochovi dosiahla setovská zbožnosť svoj vrchol, Lámech bol vrcholom kainovskej vzbury. Preto je aj ukončením prehistórie kainovského rodu v Písme."

Prešovská univerzita v Prešove

PRÁCE BYLA UVOLNĚNA BEZ NÁROKU NA HONORÁŘ