1.	Definice slova pluralismus

1.1

Nevýhody

2.	Hegel – monismus

3.	Maritaine – cesta k principu vůdcovství

4.	Hitler – princip vůdcovství

5.	Postavení vůdce v totalitě a demokracii

6.	Leibnitz – model totalitární společnosti

7.

Marx

8.	Filosofický základ politické plurality

9.	Slabá místa demokracie

10.	Proč jsou socialistické skupiny v demokracii stále silnější

11.	Konflikt pluralismu a pluralistických teorií

12.	Společenský konflikt jako základní znak plurality

12.1	Efekt vlnobití

“Čím viac prvkov je v systéme, tým je komplikovanejší, nestabilnejší, chaotickejší a nezvládnuteľnejší. Taktika socializmu nie je mať zastúpenie v parlamente, ale mať väčšinu a v príhodnej chvíli nedokonalé zriadenie zvrhne a vyhlási diktatúru. Veľký omyl plurality je opozícia. Aký význam má v parlamente? Predsa, ak si koalícia niečo navrhne, tak si to aj svojou väčšinou schváli. Návrhy opozície sú "neschváliteľné".
Opozícia by snáď mala byť akýmsi kontrolným mechanizmom pre koalíciu. Lenže v každej "správnej demokracii" opozícia funguje ako "ten čo hádže polená pod nohy" koalícii a tým pádom aj celému štátu.
Marxistický pohľad na človeka je kolektivistický. Človek je "kolektívna bytosť, radový člen spoločnosti, a až z kolektívu sa hľadá, veľmi problematicky, cesta k ľudskému indivíduu".
Po viacerých sklamaniach, ktoré vyvolali pluralistické formy politického riadenia, došlo k hlbokému presvedčeniu, že niet iného východiska, inej metódy, ako manipulovanie, diktatúra a násilie. Vzorom má byť tzv. "štát termitov", kde všetko, dobre vypočítané, spoľahlivo funguje, podľa celkového plánu a deľby práce. Toto je dokonalý model totalitného štátu. Vec výstižne charakterizuje R. Guardini v knihe Unterscheidung des Christlichen: "Ono oveľa ľahšie sa myslí v kategóriách vecných než v osobných. A ľahšie sa v nich pracuje. Sú hladšie, príručnejšie: kategórie biologické sú rúčejšie než psychické, mechanické rúčejšie než biologické. Všetky pojmy, množiny a miery sa dajú presne načrtnúť, ony súhlasia vždy. To sa však od základu zmení, ako do pojmu pribudne moment osoby. Sťaby tu do konceptu vstúpilo čosi nepojateľného, znepokojujúceho, ba výbušného. Do pojmov a meradiel naraz udrie pohyb. Už nie sú také isté. Všetky kategórie treba zrevidovať". Guardini upozorňoval na to, že liberalistickí činitelia nemajú predstavu, s akou kategóriou narábajú, s kategóriou človeka.

Konflikt pluralizmu sa točí okolo otázky slobody človeka. Novodobá tendencia k uvoľňovaniu, dochádza k absurdným dôsledkom. Nepretržité uvoľňovanie sa od záväzkov vedie k uvoľňovaniu základov spoločnosti - spoločnosť sa rozkladá na boj záujmových skupín - všetkých proti všetkým. Stráca sa idea jednoty, redukuje sa všeobecný poriadok.
Pluralistické teórie majú byť zároveň teórie sociálne a teórie politickej rovnováhy - veľmi príznačné v USA, systém checks and balances. Výsledkami takejto rovnováhy je celkom logicky obmedzená participácia občana na moci. Systém bŕzd a protiváh kritizoval aj 28. prezident USA Woodrow Wilson, ktorý povedal: „Problém je v tom, že vláda nie je stroj, ale živá bytosť... Žiadna živá bytosť nemôže žiť a mať pritom v sebe protichodné orgány, ktoré sa navzájom brzdia“
V pluralistických formách riadenia spoločnosti je taktiež uznávaný a pozitívne hodnotený politický a sociálny konflikt. Konflikt tu je definovaný ako jedna z foriem sociálnej interakcie (v kladnom zmysle slova) – z toho vyplýva, že konflikt je chápaný ako socializácia, čiže proces začleňovania jedinca do spoločnosti, pri ktorom si človek osvojuje vzťahy medzi ľuďmi a preberá normy, hodnoty a idey určitej spoločnosti alebo kolektívu – konflikt je súčasťou začleňovania jedinca do spoločnosti – teda spoločnosť si vychová jedinca na platforme konfliktu – to môže spôsobiť reťazovú reakciu. Funkcia sociálneho konfliktu je daná jeho miestom v sociálnej štruktúre, jeho náväznosťou na ostatné prvky k celku a opačne. Absencia sociálneho konfliktu v sociálnom útvare ešte nesvedčí, o jeho disfunkcii, prípadne nestabilite. Pluralisti tvrdia, že sociálny konflikt je nástrojom, pomocou ktorého sa predchádza tomu, aby systém neskostnatel. Lenže každá spoločnosť sa môže vyvíjať svojou vlastnou, individuálnou cestou – nemusí prejsť rovnakými štádiami vývoja a môže sa vyvíjať celkom iným smerom ako ostatné spoločnosti, s tým, že v nej rovnako prebieha pokrok. Konflikt v spoločnosti je typickým prejavom pluralizmu, rozdielnych názorov, polarity a výsledok sociálnych rozdielov, Konflikt je to dis-funkčný jav, odchylné, ba až deviantné správanie a je neod-delitelným prvkom pluralitného politického systému.
Práve toto má za následok, okrem iného aj jav tzv. vlnobitia: Demokratické smery v dejinách ľudstva nepretržite narážajú o pobrežie a lámu sa. I keď je neodškriepiteľné, že sa nepretržite aj obnovujú. Cieľom každej pluralitnej spoločnosti je napredovanie, neustály vývoj "vpred", konkurencia. Lenže vývoj nemôže ísť donekonečna, raz sa musí zastaviť. Preto ak pluralitná spoločnosť dosiahne určitého štádia svojho vývoja, nastane logicky proces degenerácie, v lepšom prípade len stagnácie. Teda každý spoločenský systém založený na princípe politickej plurality skôr či neskôr nadobudne aristokratického ducha, aristokratických foriem a neodvratne sa začne podobať tomu, proti čomu bojoval. V takomto štáte prirodzene vznikajú rozpory, takýto štát "stvorí" žalobcov, ktorí sa pokúšajú na niekoho uvaliť tiahu zodpovednosti. Je to krutá "hra" demokracie - je to "hra" medzi idealizmom mladých a nevyliečiteľnou chuťou "byť pri koryte" tých starých."

Práce je jednostranná.