"Úvod
Dnešnú mládež ovplyvňujú v živote rôzne myšlienkové hnutia, marginalizované skupiny a subkultúry. V túžbe niekam patriť sa často nechajú práve tínedžeri ľahko ovplyvniť rôznymi názormi a myšlienkami. K najrozšírenejším subkultúram šíriacim výrazne protikladné názory patria subkultúra skinheads a subkultúra hippies. Obe skupiny vznikli v približne rovnakom čase, no v odlišných krajinách s rozdielnym cieľom.
Tému bakalárskej práce som si vybrala sama. Rozhodla som sa zamerať sa na možnosti sociálnej práce s členmi mládežníckych subkultúr hippies a skinheads. Tieto subkultúry som si zvolila aj preto, že sú dnes medzi mládežou pomerne rozšírené, prinášajú so sebou množstvo sociálnych problémov, ktorým sa budem hlbšie venovať vo svojej práci, ale hlavne sú výrazne protikladné. Ďalším dôvodom k výberu tejto témy sú aj moje osobné skúsenosti s členmi týchto subkultúr. No aj fakt, že na Slovensku sa tejto téme v porovnaní so zahraničím venuje oblasť sociálnej práce len veľmi málo, čo bolo zjavné aj pri príprave odbornej literatúry. Téma subkultúry hippies a skinheads nie je veľmi rozoberaná v literatúre konkrétne a samostatne. S témou subkultúry sa stretneme len vo všeobecnej rovine v sociálno-patologických dielach. Tiež som sa chcela zamerať okrem konkrétnej charakteristiky i na sociálnych pracovníkov, a to najmä na sociálnych pracovníkov ÚPSVaR na oddelení sociálno - právnej ochrany a sociálnej kurately, ale aj na pracovníkov v krízových centrách a nápravno-výchovných zariadeniach pre mládež i diagnostických centrách, zistiť či sociálni pracovníci dokážu identifikovať príslušníka subkultúry a či vedia pracovať tak, aby neurazili jeho individualitu a príslušnosť k subkultúre, prípadne či vedia odhaliť skutočné jadro problému a pristupovať k tejto osobe bez predsudkov, ale i to akú formu práce s týmito ľuďmi uprednostňujú a či s nimi majú skúsenosti. Hlavným motívom však je snaha o pozdvihnutie problematiky konkrétnych subkultúr v rámci Slovenska a úrovne spracovania poznatkov k tejto téme, ktoré môžu byť v dnešnej dobe , keď subkultúry mládeže prekvitajú v hojnom počte a mladí si v nich hľadajú útočisko pred problémami, veľkým prínosom pre sociálnu prácu a sociálnych pracovníkov samotných, keďže sa tejto téme venuje len málo autorov. V práci rozoberiem problematiku subkultúr v rámci jednotlivých kapitol, viac sa budem venovať i konkrétnym problémom týchto subkultúr, aj samotným formám práce, ktoré sú vhodné pre mládež patriacu k týmto subkultúram. V závere porovnám teoretické podklady s výsledkami výskumu, aby som poukázala na konkrétne výsledky, či už pozitívne alebo negatívne.
1 Kultúra a subkultúra
Slovo kultúra pochádza z latinského colere, čo značí vzdelávať alebo starať sa. Rôzny autori definujú kultúru rôzne (Smolík, 2010). Barker (In Smolík, 2010) definuje kultúru ako komplikovaný a kontroverzný výraz, lebo tento pojem nezastupuje samostatnú jednotku, ktorá je súčasťou objektového sveta, koncept kultúry je teda nástroj, ktorý je pre ľudí viac alebo menej užitočný ako životná forma a jej významy sa menia v závislosti od plánov mysliteľov a toho, čo chcú s týmto nástrojom urobiť. V sociológii Sopóci a Búzik (2003) definujú pojem kultúra ako spoločné označenie, všetkého čo človeka odlišuje od zvierat. „Základným predpokladom pretvárania prírodného prostredia, čiže predpokladom na tvorbu kultúry, je schopnosť spolupracovať s inými ľuďmi... Pojem kultúra teda vyjadruje špecifický ľudský spôsob organizácie, uskutočňovania a rozvoja činnosti, ktorý je spredmetnený (objektivizovaný) v materiálnych i nemateriálnych výsledkoch ľudskej činnosti – najmä práce” (Sopóci, Búzik, 2003, s. 30). Títo autori ďalej uvádzajú, že kultúra je vnútorne prepojený celok a jeho prvky navzájom súvisia. Kultúra sa prejavuje hlavne vo forme artefaktov, sociokultúrnych regulatívov ľudského správania v spoločnosti, ďalej vo forme ideí a sociálnych inštitúcii. Autori tiež uvádzajú aj najzákladnejšie členenie kultúry, a to na kultúru duchovnú a materiálnu. Súčasťou duchovnej kultúry sú hodnoty, normy, symboly, ktoré môžu byť aj materiálne, systém názorov a poznatkov a sociálne inštitúcie (Sopóci, Búzik, 2003). Hall (In Smolík, 2010) chápe kultúru ako zdieľanú konceptuálnu mapu, kde dochádza ku zdieľaniu jazykového systému a kódov, ktoré usmerňujú prekladanie medzi nimi. Toto prekladanie je určené existenciou sociálnej konvencie, že každý znak reprezentuje určitý koncept. Teda patriť k rovnakej kultúre znamená zdieľať konceptuálne a lingvistické univerzum tejto kultúry.
„Podstatné teda je , že kultúra má tieto vlastnosti: je naučená, zdieľaná, symbolická, integrovaná, racionálna, dynamická a adaptívna ” (Lawless, 1996, In Smolík, 2010, s.28). Antropologička Ruth Benedict (In Smolík, 2010) hovorila, že každá kultúra je sumou špecifických vzorcov jednania. „Termínom dominantná kultúra označujem kvantitatívne najviac rozšírenú kultúru v určitom čase a priestore. Dnes je to zväčša kultúra stredných sociálnych vrstiev. Je pre ňu charakteristické, že zásadným spôsobom nespochybňuje jestvujúcu úroveň kultúry a civilizácií a snaží sa nadväzovať na tzv. najlepšie kultúrne tradície minulosti. Je najpevnejšie napojená na racionalistickú a technologickú civilizáciu euro-atlantického priestoru. Nie je homogénna, obsahuje viacero vrstiev – kultúru štandardnú, kultúru elity, pop kultúru mládeže a pod.” (Mistrík, 1999, s.4).
Ak sú vzorce jednania špecifické a odlišné od kultúry väčšiny obyvateľstva, v tom prípade sociológia používa termín subkultúra, ktorý má spravidla označovať určité vlastnosti súboru kultúrnych prvkov typických pre menšie skupiny v rámci jedného národa, štátu alebo širšieho spoločenstva a tieto vlastnosti výrazným spôsobom odlišujú túto kultúru od ostatných skupín a ich kultúr (Smolík, 2010). „Termín subkultúra napovedá, že ide o kultúru, ktorá je súčasťou inej, teda predpokladá sa, že dominantnej, ktorá tak vystupuje ako tá „pravá“. Potom by však punk bol súčasťou dominantnej kultúry Veľkej Británie.” (Mistrík, 1999, s.4).
„Termín subkultúra pôvodne používala etnografia a sociokultúrna antropológia. Obsahoval všetky spredmetnené prejavy definovateľnej konfigurácie určitého typu kultúry. Pritom však išlo o predmety hmotnej kultúry a symboly v sociálnom správaní (napr. pozdravy, nadväzovanie stykov, sexuálne a iné zvyklosti a pod.) a o predpisy, zvyky atď., ktoré boli výrazom hodnôt a noriem.” (Ondrejkovič, 2001, s. 44). Uviesť presnú definíciu subkultúry je vzhľadom na množstvo autorov a definícii nemožné. Definície jednotlivých subkultúr sa zameriavajú totižto na jednotlivé znaky konkrétnych subkultúr (Smolík, 2010). Existujú však 2 základné typy definícii subkultúry všeobecne. Je to definícia substančná, ktorá sa pokúša vystihnúť podstatu subkultúry a definícia funkcionálna, ktorá sa snaží obsiahnuť funkcie, ktoré subkultúra plní (Kol., In Smolík, 2010). Rovnako existujú aj rôzne vysvetlenia predpony „sub” . Barker (In Smolík 2006) hovorí, že predpona „sub” naznačuje odlišnosť od hlavnej kultúry a subkultúru tvoria skupiny ľudí, ktorí zdieľajú zvláštne hodnoty a normy odlišné od hlavnej kultúry a ponúkajú významy, vďaka ktorým je svet pre členov subkultúry zrozumiteľnejší (In Smolík, 2010). Naproti tomu Girtler (In Smolík, 2010) tvrdí, že predpona „sub” poukazuje na „nízke” spoločenské postavenie danej kultúry voči dominantnej kultúre . Sopóci a Búzik (2003) poznamenávajú, že subkultúra napriek všetkému nemusí byť v konflikte s dominantou kultúrou, i keď často je to naopak. Smolík (2010) tvrdí, že subkultúry boli vnímané aj ako priestor pre deviantné kultúry alebo ich skupiny, no napriek tomu väčšina sociológov používa na označenie týchto javov výraz subkultúra.
1.1 Mládežnícke subkultúry
„Sociálni vedci využívajú svoj teoretický a metodologický aparát na skúmanie a vymedzenie základnej triády: mládež - jej subkultúry (špecifického spôsobu správania mladej generácie) - mladosti. Pričom musia neustále „zápasiť“ s viacdimenzionálnosťou, priestorovou a časovou premenlivosťou a nestálosťou daného predmetu záujmu. Vo svojich prístupoch reflektujú rozdielnosť alebo podobnosť trendov v sociálnych, ekonomických a politických podmienkach vývoja a v neposlednom rade vypovedajú o úplne odlišných generačných skúsenostiach sociálnych vedcov. ” (Džambazovič, 1998).
Termín subkultúra je veľmi často používaný najmä v súvislosti s mládežou. Mládež bola chápaná ako dynamizačný faktor spoločnosti. Menej potešujúce boli názory na mládež v rokoch 1920 – 1940, keď bola mládež ovplyvňovaná tzv. Chicagskou školou. Bol to empirický smer na Chicagskej univerzite v 30. rokoch a zaoberal sa výskumom etnických menšín, deviantného správania starých miest a veľkomiest. Mladých ovplyvňovali aj štúdie o gangoch, ktoré analyzovali delikvenciu mládeže a jej deviantné správanie. V tomto období vznikli aj prvé názory, ktoré hovorili o narúšaní hegemónie kultúry a spoločnosti zo strany mladých a o vytváraní alternatívnych pravidiel a noriem a o ich vyžadovaní od ostatných príslušníkov. Takto vzniklo pomenovanie subkultúra mládeže (Ondrejkovič, 2001). Smolík (2010) konštatuje, že podľa sociologických teórií neexistuje jednotná kultúra mládeže, lebo tá odráža sociálne rozvrstvenie v liberálnych spoločnostiach a veľkomestských aglomeráciách, odráža v sebe možnosti sebarealizácie jedinca. Táto téza bola uplatňovaná od polovice 70-tych rokov. Na základe definícií rôznych autorov zostavil Smolík (2010,s.35) konkrétnu definíciu pre subkultúru mládeže: „Subkultúra mládeže je typ kultúry viazaný na špecifické spôsoby správania sa mládeže, na ich sklon k určitým hodnotovým preferenciám, akceptovaniu či zavrhovaniu určitých noriem, životný štýl odrážajúci podmienky života”
„Subkultúra mládeže preberá rôzne prvky dominantnej kultúry, aby ich samostatne spracovala, dodala im nový význam a nový kontext. Prostriedky, ktoré pritom využíva sú najmä rituálne správanie, porušovanie tabuizovaných predstáv a zmeny symbolov.”
(Ondrejkovič, 2001, s. 45-46). Výrazne rozšírené používanie pojmu subkultúra prinútilo J.M. Yingera ku kritike. Podľa Yingera uvádza Ondrejkovič (2000) nasledujúce spresnenia pojmu subkultúra: „1. Subkultúra vo význame prekultúry. V tomto význame obsiahol termín subkultúry fenomén, ktorý má predchádzať vzniku a existencii všetkých kultúr. 2. Subkultúra chápaná ako normatívny systém, resp. čiastkový podsystém istého väčšieho celku (súčasť globálnej kultúry celej spoločnosti). Toto chápanie subkultúry je veľmi blízke aj nášmu poňatiu a je najrozšírenejšie. 3. Subkultúra chápaná ako výsledok konfliktu jednej alebo viacerých skupín s globálnou spoločnosťou, resp. s oficiálnou spoločnosťou. V tomto prípade YINGER ( In Ondrejkovič, 2000) neodporúča používať termín subkultúra, ale skôr termín kontrakultúra. Kontrakultúra je potom síce veľmi blízka svojimi znakmi subkultúre, prakticky vyrastá z nej, ale obe možno analyticky prísne rozlišovať a oddeliť. Jestvuje i možnosť prerastania subkultúry do kontrakultúry a naopak”. Dnes teda pod pojmom subkultúra mládeže rozumieme „empiricky poznateľný zvláštny integrovaný svet hodnôt, noriem a symbolov, ktoré charakterizujú správanie mládeže.” ( Ondrejkovič, 2000, s. 46).
1.1.1 Subkultúra Hippies
„Hippie je člen kontrakultúry, ktorá sa objavila začiatkom 60- tych rokov a vyjadrovala morálne odmietnutie zavedené spoločnosťou” (McCleary, 2010, s.266). Subkultúra Hippies je jednou z prvých viac opisovaných a spomínaných subkultúr mládeže , táto subkultúra však mala niekoľko svojich ideových predchodcov a fáz vlastného vývoja, ktorý vyzeral takto: 1. ideový predchodcovia subkultúry hippies (1860), 2. beat generation (1955), hippies (1964-1969), yippies (1968-1970), yuppies /bobos/ (1970-1990) (Smolík, 2010). Hippies, nazývaní aj ,,deti kvetov", boli psychedelickou subkultúrou mládeže propagujúce spontánnosť, slobodu, mier, lásku, ale aj drogy a pohlavnú promiskuitu, pod heslom ,,flower-power („sila kvetín“, resp. ,,kvetinová sila"). Hnutie hippies odmietalo spoločenské konvencie a protestovalo proti vojne a násiliu. Subkultúra mladých hippies bola výsledkom mládežníckeho hnutia, ktoré sa začalo v Spojených štátoch v polovici 60. rokov. Hnutie vzniklo ako odozva na predošlú rodičovskú generáciu plnú konvencií a náboženských, rodových a rasových stereotypov, pričom jeho vznik bol výrazne motivovaný beatnickou generáciou a jej literatúrou (Smolík, 2010). Hippies sa formovali v 60-tych rokoch, keď naviazali na odkaz beat generation hlásaním lásky, mieru a nenásilia. Hlavnou politickou témou pre hippies bolo odmietanie vojny vo Vietname, rasizmu a imperializmu (Charvát, In Smolík 2010). Postupne sa táto filozofia šírila po celom svete. Slovo „hippie“ pochádza zo slova hipster, ktoré označovalo člena inej subklultúry džezových fanúšikov z počiatkov 40. rokov, ktorí sa životným štýlom stotožňovali so štýlom džezových hudobníkov: obliekali a správali sa ako oni, používali ich slang, užívali marihuanu, populárne bolo LSD a iné drogy. Hippies sa rozšírilo do Nemecka, Nizozemska , Anglicka rôznych iných krajín sveta. Popularita hnutia však čoskoro prispela k jeho úpadku. Hippies nebol len životný štýl, určovali aj módne trendy. A práve pre záujem verejnosti o toto hnutie v kombinácii s vraždami, ktoré boli obzvlášť kruté, spáchané členmi a pre ideológiu hnutia netypické došlo k pochybnostiam o úmysloch a cieľoch a tým aj k úpadku hnutia (Smolík, 2010). Hnutiu sa napriek tvrdému režimu podarilo preraziť aj do vtedajšieho Československa. Rovnako ako v USA bola konfrontovaná s beatníkmi. Postupne sa v časopisoch aj napriek snahe režimu začali objavovať preklady poézie beatníkov a počúvať sa začala aj rocková hudba. Táto skupina sa stala predmetom záujmu pre zložky ako bola Verejná bezpečnosť a Štátna bezpečnosť. Dôležitou udalosťou bol májový sprievod, ktorého sa zúčastnilo niekoľko tisíc ľudí a účasť A. Ginsberga. V roku 1968 začala o hnutí hippies informovať oficiálna tlač. Zamerala sa na klasické atribúty a hodnoty hnutia. Laube ( In Smolík, 2010) opísal aj aktivity hnutia v Poľsku, Sovietskom zväze a Maďarsku v roku 1968. Poľskí hippies prejavovali veľké sympatie s vývojom v Československu. Výraznou udalosťou bola aj demonštrácia hippies proti okupácii ČSSR. V roku 1984 prišiel zákaz činnosti pre jazzových umelcov. Hippies v Československu boli charakterizovaní ako neorganizovaná skupina mladých ľudí so značne negatívnym vplyvom na svoje okolie, ktorí sympatizovali s opozičným hnutím, ako napríklad Charta 77. Členmi hnutia boli však prevažne jedinci od 25 do 30 rokov. Neskôr sa idey rozšírili aj medzi žiakov od 14 do 15 rokov a študentov na učilištiach a stredných školách všeobecne. Celkovo teda pôsobenie hippies v Československu je možné zhodnotiť tak, že príslušníci hnutia boli pokladaní za asociálov, narkomanov a stroskotancov, ktorých jedinou záchranou bol útek na Západ. V skutočnosti však existovalo pár ľudí, ktorý chceli byť hippies, ale doba im to neumožnila. Filozofia hippies sa zachovala dodnes, ale hnutie ako celok neexistuje ako na Slovensku, tak ani v Česku (Smolík, 2010). Pre členov a prívržencov hippies boli podľa Smolíka (2010) charakteristické tieto znaky: pestrofarebné oblečenie, drvená bižutéria a doplnky, dlhé vlasy. Filozofiou a prioritou skupiny bol miera, vzájomná láska ( voľná láska, pohlavná promiskuita ), požívanie alkoholu, omamných a návykových látok typu marihuana a LSD. Hnutie malo aj svoj symbol ( spájaný so skupinou a ich odporom proti vojne vo Vietname), ktorý používajú dodnes rôzne skupiny mladých hlásiace sa k filozofii hippies. Yuppies ako kontrast a vývinové štádium hippies. Podľa Smolíka (2010) sa yuppies týka najmä detí a vnukov povojnovej generácie teda ,,young“. Príslušníci tejto generácie sa úplne líšia od hippies svojím spoločenským postavením, zamestnaním a filozofiou. Láska, porozumenie, tolerancia a súdržnosť ustúpili bežnému konzumizmu a konformite. V období yuppies paradoxne kleslo množstvo indikátorov, ktoré predtým vyleteli hore závratnou rýchlosťou, ako napr. konzumácia alkoholu u maloletých, slobodné a neplnoleté matky, umelé prerušenie tehotenstva, kriminalita, nemanželské deti, rozvodovosť.

Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach