1.	Styl a hlavní tématika

2.	První akce

3.

Důsledky

4.	Další faktory

" Autor na začiatku podčiarkuje dôležitosť hlavne jednej akcie, ktorej sa zúčastnil 101. záložný policajný prápor. Bola to akcia v Józefowe, pri ktorej radoví občania a „obyčajní ľudia“ prvýkrát strieľali svoje prvé obete. Na začiatku major Trapp predstúpil pred celý prápor a pretlmočil im rozkazy, ktoré dostal zhora. Tento človek nemal srdce, aby sa pozeral na zabíjanie a svojim podriadeným dal šancu, aby vystúpili z radu, ak sa nechcú zúčastniť popráv a byť katmi. Z 500 ľudí vystúpil ani nie tucet. Prečo iba taký malý počet? Veď mali šancu beztrestne sa vzdať vraždenia, nemuseli to robiť. Tu to nebolo ako na fronte, kde platí pravidlo: Nezabiješ, zabijú ťa. Tu nestáli proti sebe dvaja muži, ktorých poháňala chuť po odplate, keďže nepriateľský vojak im zabil brata alebo znásilnil sestru. Tu to nebol boj na život a na smrť. Policajt mal na výber a Židia, ktorí pred nimi väčšinou stáli boli pokojní, zmierení s osudom, ktorý príde. Nemali šancu nejako sa brániť, keďže neboli ozbrojení a okrem toho väčšinou boli hladní, unavení, ľudské trosky. Tak prečo vystúpilo z radu tak málo mužov? Jedným vysvetlením, ktoré Browning podporuje je, že uniforma zjednocuje ľudí a zatracuje ľudí, ktorí sa nepodriaďujú tomu, čo robia tí zvyšní. Veľa mužov tohto práporu bolo z Hamburgu, boli približne v rovnakom veku, mali podobné zamestnania, podobné životy, boli spolu každý deň, takže si medzi sebou vytvárali vzťahy. A v tej chvíli, keď sa mali rozhodnúť ši vystúpia alebo nevystúpia z radu zaúradovala uniforma naplno. Ľuďom záleží na tom, čo si o nich myslia iní a oni už mali medzi sebou nejaké kamarátstva a nechceli sa pred kamarátmi ukázať, že oni sú práve tí, ktorí rozbíjajú celok, vyčnievajú. Každý chcel zapadať a preto, hoci mal odlišný názor ako tí ostatní, nevyjadril ho zo strach pred tými ostatnými. Je to skoro ako na hodine v škole, keď sa detí spýtajú, či všetkému rozumejú a všetci len prikývnu, hoci veľa z nich nerozumie, ale zo strachu, že sa zosmiešnia pred kamarátmi nič nepovedia. Veď ostatní by si mysleli, že sú blbci. Tu to bolo niečo podobné. Tí, ktorí vystúpili z radu boli nielen rozbíjačmi celku, ale aj zbabelcami, slabochmi.
V Józefowe však pravda dohonila každého jedného. Stáť zoči-voči svojej obeti, mať v rukách moc nad jej životom stlačiť spúšť a pozerať sa, ako rýchlo z človeka uniká život. Už po prvej streľbe mnohým prišlo zle a nemohli sa na to ďalej pozerať. Často boli striedaní, mnoho sa ich zatúlalo od popravčích čát a radšej išli na tržnicu alebo s stratili v lese. Prvé reakcie na zabíjanie sa skoro u každého prejavili zhnusením samého seba. Oni proti svojim obetiam nemali v postate nič. Niektorí sa vyjadrili, že v civilnom živote ich firemnú klientelu tvorili hlavne Židia, mali s nimi celkom dobré vzťahy, nemali dôvod ich zabíjať. Najhoršie pre nich bolo zastreliť ženu alebo dieťa. Keď sa vrátili do kasární, všetci boli mĺkvi, nezhovorčiví a nikto nič nejedol. Namiesto toho tiekli prúdy alkoholu, ktorý im pomohol utíšiť nervy, aspoň na chvíľu zabudli, čo práve urobili."