1.

Biografie

2.	Druhé pohlaví

3.

Úvod

4.Dějiny

5.

Mýty

6.	Děvče – žena - manželka

7.

Závěr

8.	Použitá literatura

"Druhé pohlavie
Z francúzskeho prekladu Le duexiéme sexe (1949).
Dielo je pretkané dvomi protipólmi a tým je imanencia, čo znamená obsiahnutie, zahrnutie v niečom a jej opak transcendencia, teda presahovanie, nadhľad nad niečo. Ako je už napohľad zrejmé, tieto pojmy je možné vnímať práve v rozdielnosti a protichodnosti ženy a muža. Úvod diela je venovaný historickému povedomiu postavenia ženy v spoločnosti. Autorka sa následne zaoberá jednotlivými obdobiami života ženy.

Pred samotnou anotáciou knihy by som rada ozrejmila, že hlavným zdrojom seminárnej práce je knižka Druhé pohlaví (1967) a že myšlienky a obsah som zachovala. Avšak priamu citáciu som použila predovšetkým na najdôležitejšie myšlienky autorky, ďalší text som parafrázovala.

Úvod
V úvode autorka nastoluje otázky typu, čo je to žena? Aký obsah má slovo „žena“?
Každá ľudská samičia bytosť nie je nutne ženou, musí sa podielať na tej tajomnej a ohrozenej realite, ktorou je ženskosť (BEAUVOIR, 1967, s. 7).
Napriek tomu, že sa ženy snažia byť „vtelená ženskosť“, nebol model nikdy patentovaný. Na strane druhej si „žena nemôže bez hlúpeho pokrytectva nahovárať, že je nejak vyňatá z príslušnosti k svojmu pohlaviu“ (BEAUVOIR, 1967, s.8).
Ľudstvo je niečo mužského a muž ženu definuje nie samu o sebe, ale v pomere k sebe samému. „On je Subjekt, on je Absolútno: ona je to Druhé“ (BEAUVOIR, 1967, s.10).
„V prípade, že žena sa vidí ako niečo nepodstatné, čo sa nikdy nestane podstatným, je to preto, že sama túto zmenu neurobí“ (BEAUVOIR, 1967, s.13). Žena sa však veľakrát nedožaduje byť subjektom, pretože silno pociťuje nevyhnuteľné puto, ktoré ju viaže k mužovi, napriek tomu, že jej neposkytuje reciprocitu, a pretože sa jej rola tej Druhej častokrát páči. Práve preto je potrebné, aby každý chápal zároveň seba i ako druhého.

Dejiny
„Človek sa nepozdvihuje nad zvieratá tým, že dáva život, ale tým, že ho dokáže dať do sádzky. Preto taktiež ľudstvo nepriznáva nadradenosť tomu pohlaviu, ktoré rodí, ale tomu, ktoré zabíja“ (BEAUVOIR, 1967, s.28).

Počas obdobia, v ktorom človek fungoval ako Lovec-zberač, teda sa podielal na loveckých výpravách, ktoré považoval za posvätné, vzdával im hold a konal silovo. Dnes to môžeme zamerať na mužskú potrebu stavať mrakodrapy, priehrady, prípadne atómové reaktory. Keď sa postupne prechádzalo ku kočovnému spôsobu života, kočovníci si začali privlastňovať určité územia pôdy. Materstvo sa stáva posvätnou funkciou, ktorou im ženy pripodobňovali pôdu. „Homo faber prevracia všetky doposiaľ platné hodnoty a dokonca aj s pôdou zachádza ako s mŕtvou vecou, ktorá sa formuje vonkajším násilím“ (BEAUVOIR, 1967, s.30). Matka neplodí, je len životeľkou zárodku, ktorý bol do nej vložený. Antika je charakteristická v otázke postavenia žien veľmi negatívne. Prevládajú názory, že druhosť je to isté, čo negácia, teda zlo, žena je zasvätená zlu. V Egypte pôsobí priaznivejšie postavenie ženy. Má rovnaké práva ako muž."

Práce obsahuje 1 fotografii, rozsah čistého textu je cca 4 strany.