"Sociologický smer vznikol z kritiky naturalistického a psychologického smeru začiatkom tohto storočia. Významným predstaviteľom tohto smeru je E. R. De Roberty , ktorý klasifikoval a rozdelil spoločenské javy na štyri základné kategórie : 1. analitické myslenie (veda), 2. syntetické myslenie (náboženstvo a filozofia), 3. symbolické myslenie (umenie), 4. užité myslenie (praktické myslenie). Podľa De Robertyho bez stálej interakcie mnohých generácií ľudí by nebolo možné žiadne nahromadenie myslenia a nenastal by žiadny rast nadorganických javov, žiadny rozvoj civilizácie, žiaden duševný pokrok.
Za najvýznamnejšieho francúzskeho sociológa sa považuje Émile Durkheim. Podľa všeobecnej koncepcie Durkhaimovej sociológie, že sociológia je veda o spoločenských faktoch, sú substrátmi spoločenských faktov stavy kolektívneho vedomia, ktoré nejakým spôsobom súvisia s okolitým prostredím a okolnosťami. Za základnú časť spoločenského života považoval náboženstvo, ktorého funkciou je regulovať vzťah človeka k svätým veciam. Každé náboženstvo starostlivo rozdeľuje sväté od svetského. Pod Durkheimovým vplyvom sociológia prestala byť špekuláciou o štruktúre a vývine spoločnosti a stala sa empirickou vedou. Veľký vplyv na rozvoj nemeckej sociológie mal Max Weber. Bojuje proti iracionalizmu v chápaní dejín, a tak pripravuje pôdu pre základné pojmy svojej sociológie. Rozpracúva teóriu sociálneho konania a sociálneho systému. Snažil sa pochopiť pomocou tzv. “ideálnych typov” vnútorný zmysel konania. Rozlišuje tieto druhy chápania: 1.aktuálne chápanie určitého zmyslu konania, racionálne a iracionálne, 2.vysvetľujúce alebo motivačné chápanie.
Empirický smer sa začal formovať zhruba od 20-tych rokov predovšetkým v americkej sociológii, ale neskôr aj v európskej, keď sa stále väčšmi presadzovala tendencia, ktorá viedla k čistému empirizmu. Mal viac poddisciplín. Pod vplyvom pozitivistickej filozofie a “Viedenského krúžku” (Hume, Comte, - subjektivistická filozofia) vzniká i v sociológii novopozitivistický smer. Novopozitivizmus mal kladné stránky v rozvoji výskumu, a najmä má zásluhu na zdokonalení štatistiky a pre výskum vedomia používa anketu a interview.
Do formálneho smeru zaraďujeme všetky názory, ktoré uznávajú nemeniteľnú rovnorodosť spoločenských javov a umožňujú skúmať podstatné formy týchto javov vo všetkých etapách vývoja spoločnosti.
Predstaviteľom sociológie poznania je Karl Mannheim. Cieľom sociológie poznania je skúmať vzťahy medzi poznaním a spoločnosťou. Podnetom k rozvoju sociológie poznania bol Marxov výklad odvodenosti spoločenského vedomia od spoločenského bytia. spoločenské vedomie, aj keď má vlastné, svojrázne, zákonitosti vývoja, je nakoniec vždy odrazom existujúcich materiálnych podmienok života spoločnosti a tried, nezávislých na tomto vedomí. Mannheim vo svojej knihe Človek a spoločnosť vo veku rekonštrunkcie poukazoval na to, že základná zmena v Európe prebiehala od malých spoločenstiev, regulovaných tradíciami a zvykmi, k masovej spoločnosti, ktorá si vyžaduje vyspelú organizáciu a technickú kvalifikáciu a k tomu “funkcionálnu racionálnosť” vedenia, riadenia a disciplínu. A táto okolnosť si vyžaduje vytvárať nový typ ľudí.
Hlavným predstaviteľom teórie tried a teórie konfliktu v nemeckej sociológii je Ralf Dahrenhof: 1. uznáva Marxovu teóriu vied, 2. dôsledne chce rozlíšiť pojem trieda a vrstva, 3. snaží sa utvoriť ucelenú teóriu, ktorá by mala vnútornú logickú jednotu a bola použiteľná pre empirický výskum. Darenhof hlavnú zásluhu Marxa vidí v tom, že svojou metódou dal podnet k dynamickej sociálnej analýze. Nesúhlasí s Marxovým tvrdením, že triedny protiklad sa vyostruje zhoršovaním životného postavenia proletariátu, a v momente, keď toto postavenie dosiahne krajné medze, vedie to k revolúcii. Avšak podľa Darenhofa revolúcia nie je pravidlom, ale výnimkou triedneho konfliktu. Darenhof používa štyri podmienky na určenie štruktúrnych organizácii tried: technické, politické, sociálne a psychologické. Rozhodujúcim znakom rozdelenia na triedy je účasť alebo vylúčenie z moci. Teória tried sa skladá z dvoch elementov: teórie tried a teórie jednania tried. Teória tried je vždy spojená so štúdiom špeciálneho konfliktu. Konflikt je “každý protikladný vzťah skupín”."

Důležité informace jsou tučně značeny.