1.

Úvod

2.	Život a dílo

3.	Filosofické dílo

4.	Pedagogické dílo

5.	Rozbor díla Emil aneb o výchově

6.	Zhodnocení přínosu autora pro rozvoj pedagogického myšlení

"Druhá kniha
Druhá kniha začína medzníkom ľudského života, ktorým sa končí detstvo a začína sa vek chlapčenský. Týmto medzníkom je prechod dieťaťa z reči pôvodnej - plaču k reči skutočnej zloženeju zo slabík, slov a viet. Rousseau tu opisuje obdobie od druhého až do dvanásteho roku života. V tomto veku sa dieťa má učiť z jedinej knihy, z knihy prírody, ktorú mu poskytuje samo jeho okolie a prostredie, v ktorom žije. Rousseau tu opäť zdôrazňuje svoj princíp negatívnej výchovy. Dieťa nemáme učiť tomu,čomu sa môže naučiť aj samo. Prvá výchova musí byť teda čisto negatívna. Nespočíva v tom, aby sme dieťa učili, čo je cnosť a pravda, ale v tom, aby sme jeho srdce ochránili od neprávostí a jeho ducha pred omylom. Rousseau túto metódu vedie až do krajnosti nasledujúcimi vetami “Keby ste boli schopní nič nerobiť a nič nedať robiť, keby ste mohli doviesť svojho chovanca zdravého a mocného až do dvanástich rokov tak, aby nevedel rozoznať ani svoju ľavicu od pravice,hneď od prvých vašich lekcií otvorili by sa jeho oči pravde. Bez predsudkov, bez návykov, nebolo by v ňom nič čo by mohlo prekaziť výsledok vašej starostlivosti. Čoskoro stal by sa pod vašou rukou najmúdrejším človekom a hoci by ste boli začali tým, že ste nerobili nič vykonali by ste zázrak vo výchove.”37 S týmto prvým princípom súvisí aj základná Rousseaova metóda - metóda prirodzených následkov, ktorej princíp výstižne vystihuje slovami “Ak Vaše svojhlavé dieťa pokazilo všetko čoho sa dotklo, nehnevajte sa preto! Ak poláme náradie, ktoré používa, neponáhľajte sa, aby ste mu dali ihneď iné. Nech pocíti, ako neprijemné je niečo postrádať. Ak rozbije okná vo svojej izbe, nech naň fučí vietor vo dne v noci, nestrachujte sa, že dostane nádchu, radšej nech má nádchu, ako by malo byť pochábľom. Nesťažujte si nikdy na nepríjemnosti, ktoré vám spôsobuje, ale postarajte sa o to, aby ich pocítilo v prvom rade samo.”38 Dieťaťu sa nikdy nemá ani ukladať trest zo strany vychovávateľa, ten musí prísť vždy sám ako prirodzený dôsledok jeho zlých činou. Vychovávateľ nemá dieťa trestať za zlé skutky, má sa predovšetkým pričiniť o to, aby dieťa na vlastnej koži pocítilo všetky neblahé následky týchto skutkov. Len tak sa táto skúsenosť vryje bezpečne a nezmazateľne do pamäti dieťaťa a na základe tejto skúsenosti vyhne sa dieťa podobného činu v budúcnosti. Práve takto na základe vlastných činov a následkov,ktoré z nich vyplývajú učí sa dieťa najspolahlivejšie svojej prvej mravnej skúsenosti. Vek od dvoch do dvanástich rokov považuje Rousseau za najnebezpečnejší vo vývine dieťaťa, pretože práve v tomto veku sa podľa neho formujú zárodky nerestí a omylov, ktoré ak nebudú včas potlačené zničia dielo skôr než by bolo vytvorené. Práve v tomto veku sa dieťa stáva mravnou osobnosťou, začína sa formovať jeho charakter. Najúčinnejšou metódou pri formovaní mravnej osobnosti je podľa Rousseaua metóda príkladu. Je však potrebné, aby sa mravné správanie dieťaťa nestalo len pretvárkov, pretože takéto cnosti sú len opičími cnosťami. “Dobrý skutok je mravne dobrým len vtedy, keď ho konáme len preto, že je dobrý a nie preto, že ho konajú iní.”39 Ďalšou požiadavkou, ktorú Rousseau v súvislosti s týmto vekom vyslovuje, je požiadavka, aby sa vek radosti a šťastia, detský vek nepremárnil. Aby neuplynul v testoch, hrozbách a otroctve. Krásny detský vek sa nemá skaziť nadmernými požiadavkami. Dieťa, aj keď musí cítiť slabosť svojho veku, nesmie ňou trpieť. Aby sa splnilo želanie prírody, ktorá žiada, aby deti boli deťmi dokiaľ sa stanú ľuďmi má sa aj vychovávateľ čo najviac priblížiť detskému veku. Má sa zžiť s detskými túžbami aj potrebami. Hlavným formotvorným prostriedkom v tomto veku dieťaťa má byť metóda správne upravenej slobody. Táto sloboda musí byť upravená tak, aby si dieťa myslelo, že ono je pánom, no v skutočnosti ním bude vychovávateľ. Druhý vek dieťaťa je podľa Rousseaua spánkom rozumu. A práve preto majú byť rozumové poznatky dieťaťa v tomto veku čo najobmedzenejšie pokiaľ dieťa vníma iba zmyslové predmety, majú sa všetky jeho predstavy obmedzovať len na pocity. Rozum sa vyvíja najťažšie a najneskoršie zo všetkých ľudských schopností a práve preto neexistuje podľa Rousseaua nič neprirodzenejšie ako vychovávať dieťa rozumom. Namiesto na rozumovú výchovu sa má úsilie vychovávateľa sústrediť na rozvoj zmyslového poznania. Prvé schopnosti, ktoré sa v nás vytvárajú a zdokonaľujú sú naše zmysly preto je dôležité začať práve rozvojom týchto schopností. Naučiť sa ich správne používať, naučiť sa podľa nich správne usudzovať. Každý zmysel hmat, zrak, sluch, čuch aj chuť sa má čo najlepšie rozvinúť preto, že práve tieto zmysly sa stanú základom všetkého nášho ďalšieho poznávania. Za učiteľa, ktorý tieto zmysly vyformuje má mať dieťa skutočnú prírodu a skutočné predmety."