1.	O Aristotelovi

2.	Etika Nikomachova

a) Celkové zhodnocení
b) První kniha

3.	Druhá kniha

a) Cnosti
b) Tři dušební činnosti
c) Pojem středu
d) Pravidla hledání středu

4.	Použitá literatura

" Práve druhá kniha Etiky Nikomachovej nazvaná Pôvod a definícia mravnej cnosti, na ktorú som sa vo svojej práci zamerala, sa venuje mravnej cnosti, cnostnému konaniu a pojmu stredu. Podľa Aristotela sú cnosti rozumové (dianoetické) a cnosti mravné (etické). Múdrosť, chápavosť, rozumnosť, správny úsudok, umenie, pochopenie to sú rozumové cnosti. Štedrosť, striedmosť, statočnosť, veľkorysosť, pravdivosť, spravodlivosť zase mravné cnosti. Keď hovoríme vo všeobecnosti o mravnom charaktere človeka, nehovoríme, že je múdry alebo inteligentný, ale že je pokojný alebo striedmy, ale zároveň aj múdreho človeka chválime pre jeho duševný stav. Aristoteles si kladie otázku, či cnosť je duševný stav, alebo činnosť, odpovedá si na ňu tak, že cnosť vzniká z cnostného konania. Mravné cnosti nám nie sú dané prirodzene, lebo nič čo je prirodzené, nemôže byť zvykom menené, máme iba prirodzené vlohy, aby sme ich nadobudli, a zvykom, ktorý sa upevňuje praktickou činnosťou, ich zdokonaľujeme. Aristoteles hovorí: „Cnosti v nás nevznikajú ani prirodzene ani neprirodzene, máme iba prirodzenú vlohu nadobudnúť ich a k dokonalému stavu
sa potom približujeme zvykom.“ Preto má veľký význam výchova nielen detí, ale aj občanov, či už učiteľmi a vychovávateľmi alebo prostredníctvom zákonov. Etické cnosti teda človek získava výchovou a zvykom. Nie je to však automatické správanie sa. Cnostným sa človek stáva tým, že pred tým cnostne koná: k tomu ho teda podnecujú vychovávatelia, zákony a človek sa potom rozhoduje pre zodpovedajúce konanie. O cnosti sa teda dá hovoriť iba vtedy, keď sa niekto isto a bez zachvenia rozhodne pre cnostné konanie a len kvôli samému cnostnému konaniu. Teda nie je to žiadny automatické konanie, nejaké postoje alebo charakterové vlastnosti, je to vedomé a slobodné rozhodnutie sa pre cnostné konanie. Tu samozrejme vzniká otázka : A akú úlohu tu zohráva zvyk? Aristoteles chápe zvyk v zmysle osvojenia si nejakej činnosti alebo vlastnosti opakovaným vykonávaním tejto činnosti alebo činnosti, ktorá v nás tvorí nejakú vlastnosť. Ako píše doslovne: „Lebo čo sa musíme predtým naučiť, ako to môžeme robiť, naučíme sa to tak, že to robíme. Napr. ten, kto stavia, stáva sa staviteľom a ten kto hrá na citare, stáva sa citaristom. Aj spravodlivým sa stávame tak, že spravodlivo konáme, striedmymi, keď striedmo konáme a udatnými, keď udatne konáme.“ O cnostnom charaktere môžeme hovoriť až vtedy, ak je stálym postojom v prospech príslušnej cnosti a utvára podľa nej konanie. Je to stav, postoj, ktorý máme radi, ten kto je cnostný nasilu, kto sa premáha, nie je cnostný. Slasť a strasť sú indíciami charakterových vlastností osoby: cnostné rysy charakteru spoznáme tak, že cnostné konanie činíme radi a s veľkým potešením. Musíme si naň však zvyknúť, len potom ho budeme vykonávať radi a cnosť sa tak pre nás stane samozrejmou podmienkou vlastného vnútorného šťastia.
Cnosti teda vznikajú z činností, a my sa musíme učiť dávať svojim činnostiam takú kvalitu, aby výsledkom bolo cnostné chovanie a konanie. Podľa toho, ako si už odmalička zvykáme konať, nezávisí málo, ale naopak veľa, dokonca snáď všetko. Najdôležitejšie pri cnostnom konaní je zásada – „konať podľa správneho úsudku,“ ktorá je všeobecne uznávaná a berie sa za základ v úvahách o vzťahu cnosti a konania. Nemenej dôležitý je aspekt času a okolností. Ako základ by malo platiť, že cnosť tam, kde ide o pocity príjemnosti a nepríjemnosti, si volí a robí najlepšie veci, mravná skazenosť pravý opak. Oveľa ťažšie je potlačiť slasť ako hnev a práve na tom, čo je najťažšie, sa obyčajne skúša umenie a cnosť, pretože v tom sa i to dobré stáva ešte lepším."