1.

Úvod

2.	Přátelská láska

3.	Rovnost v přátelství

4.	Vznik prátelství

5.	Hodnocení autora práce

"Priateľská láska je vzájomný vzťah, takže nemôže existovať medzi ľuďmi a neživými vecami, priateľstvo je teda vzťah ľudí, kedy jeden druhému praje dobro a zároveň má väčšiu hodnotu ako láska, i keď láska vzniká a má pôvod v priateľstve. Je veľmi citlivé a musí byť postavené na pevných základoch a vzájomnej dôvere. Aristoteles rozoznáva niekoľko druhov priateľstva. Tie sú závislé od toho, medzi akými ľuďmi toto priateľstvo vzniká a na čom je založené. Jeden z druhov je medzi ľuďmi, ktorí sa majú navzájom radi a prajú si vzájomne dobro z dôvodu, pre ktorý sa majú radi a sú si podobní vo svojich cnostiach. Práve takéto priateľstvo považuje za dobré a najdokonalejšie a ktoré najdlhšie vydrží. Ich vznik potrebuje dlhší čas, aby sa ľudia mohli navzájom dobre spoznať a zladiť sa. V takomto priateľstve je obsiahnuté všetko, čo má v priateľstve byť. Je ich len veľmi málo, pretože nie je veľa ľudí s takýmito povahami. Iné druhy priateľstva sú medzi ľuďmi, ktorí sa majú radi pre rozkoš alebo pre nejaký úžitok. Ľudia v takomto priateľstve sa nemajú radi kvôli sebe navzájom, ale preto, že im ten druhý poskytuje nejaké dobro alebo príjemnosť. S takýmto priateľstvom sa môžeme stretnúť trebárs u starých ľudí, ktorí už nehľadajú príjemné veci, ale dávajú prednosť úžitku a tiež u mladých ľudí, ktorí sa naháňajú za prospechom a úspechom. Takéto priateľstvá môžu mať aj dlhé trvanie ako aj dokonalé priateľstvá, ale z celkom iných dôvodov. Tieto priateľstvá totiž trvajú tak dlho, dokiaľ dostávajú to, čo od priateľstva očakávajú a prečo vlastne vzniklo. Medzi mládežou sa hlavne stretávame s priateľstvom, ktoré vidí pred sebou rozkoš, pretože sú veľmi erotickí a riadia sa hlavne vonkajšími dojmami a svojimi záľubami, ale takéto priateľstvá nemajú dlhé trvania, ako sa rýchlo nadväzujú, tak sa rýchle i končia. Aj medzi zlými ľuďmi vzniká určitý druh priateľstva. Zlí ľudia sú povahovo nestáli, rozporuplní, mávajú zlé spomienky, na ktoré v kruhu priateľov chcú zabudnúť a vlastne jeden od druhého ešte zlé vlastnosti prijímajú. Nemajú radi nikoho, ich duša je rozpoltená, sú plní sebaľútosti. A pretože nemajú radi ani sami seba, nemôžu mať radi ani svojich priateľov a nedokážu im priať dobro a preto je dôležité vyhýbať sa necnostiam a usilovať sa byť cnostným človekom., lebo iba tak môže byť človek priateľom sebe samému i druhému.
Znovu sa vrátim k rovnosti v priateľstve. Nielen pre Aristotela ale i pre mňa sa práve ona stáva najdôležitejšou, pretože keď je medzi ľudskými bytosťami veľký rozdiel, väčšinou sa ani nesnažia o priateľstvo. Presné hranice priateľstva asi neexistujú. Človek je však od prírody taká bytosť, ktorá praje najviac dobra sám sebe a tak sa stáva, že veľa ľudí chce byť viac milovanými, ako milovať a preto načúvajú pochlebovačom a falošným priateľom. Pojem „byť milovaný“ je totiž veľmi blízky pojmu „byť uctievaný“ a práve po tom túži obrovské množstvo ľudí. Niektorí sú zase radi, keď ich uctievajú mocní, pretože od toho očakávajú, že dostanú to, čo potrebujú a po čom túžia. Iní sú zase radi, keď si ich ctia cnostní a duševne vyspelí ľudia, pretože si ich veľmi vážia a veria ich úsudku. Chcú si tak potvrdiť, to čo si sami myslia. To, že sú milovaní im robí radosť samo o sebe. Priateľstvo je teda rovnosť a podobnosť hlavne v cnostiach. Cnostní ľudia sú stáli, nemenia svoje názory podľa nálady, nepožadujú zlé veci ani im nenapomáhajú, skôr im bránia, pretože cnostní ľudia by nemali robiť chyby a preto to nemôžu dovoliť ani svojim priateľom."