1.	História starostlivosti o chudobných a chorých na Slovensku

1.1	Počiatky starostlivosti o chudobných a chorých v rannom stredoveku

1.2	Starostlivosť o chudobných, chorých v Uhorsku

1.3	Starostlivosť o chudobných a chorých v období 1. ČSR

1.4	Starostlivosť o chudobných a chorých v rokoch 1939–1945

1.5	Starostlivosť o chudobných a chorých po roku 1945

2.	Kremnica - vznik a vývoj mesta

2.1	Poloha mesta a prírodné podmienky

2.2	Vznik mesta

2.3	Vývoj mesta do roku 1918

3.	Počiatky starostlivosti o chudobných v Kremnici

3.1	Mestská chudoba

3.2	Založenie špitálskeho kostola s nemocnicou 1382 – 1393 –Domus hospitalis

3.3	Dom duší – Domus animarum

3.4	Dom malomocných – Domus leprosorum

3.5	Špitál svätého Jozefa

3.6	Siroty v Kremnici

4.	Podporné spolky v období stredoveku v Kremnici

4.1	Vznik a činnosť bratstva Božieho tela v Kremnici

4.2	Bratská pokladnica Kremnických baníkov

4.3	Bratská pokladnica Kremnických minciarov

4.4	Alumneum pre chudobných študentov

5.	Starostlivosť o chudobných a chorých počas pohrom

5.1	Cholera a hladomor

5.2	Kremnica po požiari roku 1777

6.	Hospodársky úpadok Kremnice a jeho dopad na obyvateľstvo v 19. – 20. storočí

6.1

Spolky

6.2	Sociálna starostlivosť o študentov

6.3	Pokus o založenie mestskej občianskej útulne v roku 1892

6.4	Vznik ústavu pre výchovu a vzdelávanie hluchonemých v Kremnici

“3 POČIATKY STAROSTLIVOSTI CHUDOBNÝCH V KREMNICI


Sociálne rozvrstvenie obyvateľov Kremnice podmieňovala hospodárska nerovnosť, ktorá súvisela s nerovnomerným rozdelením majetku jej obyvateľov, a tak v tomto priemyselnom centre dochádzalo k ostrej triednej diferenciácii obyvateľstva, kde vládla úzka vrstva bohatých ťažiarov – mestský patriciát, a na stredoveké pomery veľmi veľká a početná bola mestská chudoba.
Podľa listiny z roku 1393 zlato udržiavalo svetlo lampy vo farskom kostole panny Márie pred svätostánkom Tela Kristovho. Tento večný oheň, ako hovorí listina, pre chudobných Kremničanov, nesmel chýbať ani v kostole pri nemocnici. Zlato súžilo nielen mestskému patriciátu, ale aj chudobným a slabým.

3.1 Mestská chudoba
Vrstva mestskej chudoby sa v 14. storočí skladala zo zložiek veľmi rôznorodých. Deliť sa mohli podľa postavenia vo výrobe:
- osoby priamo činné vo výrobe ( nádenníci, pomocní robotníci, tovariši nie celkom kvalifikovaní, schudobnení remeselníci závislí od závislých mešťanov )
- osoby, ktoré neboli priamo činné vo výrobe ( v námedznom pomere – služobníctvo súkromníkov i mestské, prostitútky, žobráci a i. )
K mestskej chudobe sa v 14. storočí počítali poddaní zbehovia, ktorí ušli od svojich bývalých pánov alebo cirkevných pánov do mesta a tam ich potom patriciát a mešťania vykorisťovali. K mestskej chudobe v Kremnici patrili:
a) baníci
b) robotníci pri banských mlynoch a hutách; obidve kategórie pracujúcich boli v námedznom pomere, týždenne dostávali mzdu a týždenne ich najímali hutmani a šafári
c) nádenníci a pomocní robotníci; najímali ich ako sily na sezónne práce, neraz však boli aj bez zamestnania
d) drobní spauperizovaní remeselníci
e) sluhovia a slúžky – títo boli v podstate bez domova, keďže boli ubytovaní a stravovali sa u svojich zamestnávateľov
f) žobráci, mrzáci, zlodeji – bola to skupina ľudí stojacich na okraji spoločnosti, vytrhnutí z nej ( aj nemanželské deti )
Ako môžme vidieť, išlo o prevažnú časť obyvateľstva, ktorá žila v deviatich predmestiach, uliciach s malými drevenými domčekmi učupenými v údoliach potokov a na malebných stráňach, ktorá nemala majetok, neplatila mestskú daň a nemala preto nijaké práva, len starosti o každodenný chlieb a o biedu svojej rodiny.
Ľud, baníkov, mestskú chudobu, ktorí nepožívali meštianske práva sa nachádzajú v listinách pod menom populi. Tento ľud – mestská chudoba nebol rovnocenný patriciátu a mešťanom ani sociálne ani právne. Celé stredoveké súdnictvo vyučovalo akúkoľvek rovnoprávnosť majetných a nemajetných, o čom svedčí aj systém dvojakých trestov – peňažných a fyzických. Bohatý sa mal čím vykúpiť, chudáka čakali skôr rôzne druhy ťažkých fyzických trestov. Mestské právo chránilo len siroty a vdovy mešťanov, ktoré mali prevažne podiel z rent a dôchodkov z manželovho majetku. A naopak nevlastniť nehnuteľnosť v meste znamenalo politickú, právnu i sociálnu menejcennosť.
Už v 14. storočí vznikla Južne od námestia nová štvrť - štvrť chudobných. Tu sa usadili tí, ktorí ušli zo zemepanskej pôdy a hľadali ľahšiu prácu v meste, i tí, ktorí prišli z iných banských miest, ale nevyznali sa v banskej a minciarskej práci ani v remeslách. Vykonávali teda len rôzne pomocné a nádennícke práce. Pre týchto ľudí, ktorí stáli na najnižšom stupni sociálneho rebríčka feudálneho mesta aj pre tých baníkov a minciarov, ktorí v starobe ochoreli a nemal sa kto o nich starať, založil bohatý mešťan Johelín ( Ján ) Kratzer špitálsky kostol s nemocnicou.

3.2 Založenie špitálskeho kostola s nemocnicou 1382 – 1393
– Domus hospitalis
Špitálsky kostol svätej Alžbety vznikol ako tretí katolícky kostol v Kremnici. Najprv však v rolu 1382 vznikol samotný špitál, chudobinec a útulňa chudobných. Kremnický špitál založil Johelin ( Ján ) Kratzer, majiteľ baní a mešťan roku 1382 ku cti blahoslavenej panny Márie na kraji Dolnej ulice.
Kratzer bol ako uvádza Matunák prednejším mešťanom, ktorý roku 1385 bol i kremnickým mestský a komorským grófom. Špitálsky dom dal postaviť ako večnú almužnu na opatrovanie chudobných a práceneschopných Kremničanov. Keďže ho chcel zväčšiť a taktiež zabezpečiť jeho budúcnosť, obrátil sa na kráľa Ľudovíta I. Velikého so žiadosťou o pomoc. Ľudovít I. Veľký daroval preto v roku 1383 špitálu a chudobným a práceneschopným svoju kráľovskú dedinu Veterník.
Šľachetnosť Kratzera a kráľa nasledovali postupne aj ďalší kremnický nábožní mešťania, majúc pred očami svoje duševné spasenie. Obyvateľom špitála darovali mnohé statky tak. Po zasadnutí mestskej rady 29. augusta 1393 sa tento špitál nazýval špitál Svätého Kríža. Po tom, čo mnohí mešťania darovali statky a iné dary špitálu, tento mal väčší majetok a preto mohli postaviť pri špitáli kostol, a to v rokoch 1382, keď kráľ daroval dedine Veterník a 1393, keď sa už kostol spomína v zakladacej listine špitála.
Nemocnici darované úžitky má spravovať výlučne richtár a radou mesta určený prokurátor, ktorý sa mal starať o odev, stravu a údržbu budov chudobných, štvrťročne podával správu o hospodárení mestu. Počet chudobných spoločne ubytovaných, stravovaných a odievaných tejto inštitúcii sa odhaduje asi na 40 – 50 jednotlivcov, prevažne baníkov."