1.

Úvod

2.	Zo života a tvorby

2.1.	Spoločenská deľba práce

2.2.

Anómia

2.3.	Náboženské vedomie

3.

Záver

"Spoločenská deľba práce

Durkheim bol zástancom socializmu, avšak jeho poňatie socializmu sa odlišovalo od toho vedeckého, marxistického. Vo svojej analýze deľby práce ho ovplyvnil najmä August Comte a jeho pozitivizmus, ktorý na deľbu práce nahliadal nie ako na metódu, ktorá zospoločenští výrobné prostriedky, ale ako na metódu, ktorá vtiahne ľudí do spoločnosti. Znamenalo to, že jedinca považovali za spoločenského tvora, ktorý nemôže prežívať mimo spoločnosti ale naopak v nej, prostredníctvom nej a tak dosahuje šťastie. A práve spoločenská deľba práce bola tohto nástrojom. Pozitivizmus však nehlásal premeny v ekonomickej štruktúre spoločnosti, ale len zmenu intelektuálnej a morálnej výchovy. Durkheim ale, narozdiel od Comtovskej pozitivistickej teórie, k deľbe práce nepristúpil všeobecne, ale špecificky a to vo vzťahu jedinca a spoločnosti.

Durkheim pokladal deľbu práce za vec prirodzenú človeku, ktorá ho doprevádza už dlhé roky a ktorá je dokonca biologicky podmienená. Deľba práce zasahuje do všetkých oblastí spoločenského života. Je základom socializácie, vytvára medzi ľuďmi také vzťahy, ktoré vedú k integrácii spoločnosti. Durkheim považuje deľbu práce za skoro univerzálny jav, považuje ju za základný faktor spoločenského života. Vznik deľby práce však nie je automatický a sú k nej potrebné dva faktory. „Deľba práce môže vzniknúť iba vrámci preexistujúcich spoločností. To znamená, že ľudia musia byť spojení nielen materiálne – je tiež nutné, aby medzi nimi boli aj morálne väzby.. Tvrdenie, že deľba práce predstavuje základný fakt každého sociálneho života, je teda nesprávne.“ (Durkheim, 2004)

Durkheim zastáva názor, že ekonomická prosperita nie je jedinou výhodou deľby práce, ako by sa mohlo zdať. Vďaka deľbe práce si síce ľudia vymieňajú služby a statky, ale práve táto výmena vytvára medzi ľuďmi vzťahy a upevňuje spoločnosť. „[...] ekonomické služby, ktoré môže preukázať, sú čímsi malým v porovnaní s morálnym účinkom, ktorý vyvoláva a jej pravou funkciou je vytvárať medzi dvoma alebo viac osobami pocit solidarity. Takže pokiaľ je tento výsledok dosiahnutý, je to ona, ktorá vyvoláva v živote spoločnosti priateľov a zanecháva na nich svoju stopu.“ (Durkheim, 2004)

Podľa Durkheima sociálna deľba práce na jednej strane síce utužuje solidaritu, tým, že sa jedinci navzájom potrebujú, avšak na strane druhej vedie k individualizme, ktorý môže túto solidaritu oslabovať. „Táto práca vyšla z otázky vzťahu medzi individuálnou osobnosťou a sociálnou solidaritou. Ako je možné, že napriek tomu, že sa človek stáva autonómnejším, jeho závislosť na spoločnosti je silnejšia? Ako môže byť zároveň individuálnejší a viac sociálne integrovaný? Nedá sa poprieť, že aj keď sa tieto dve tendencie môžu zdať protichodné, vyvíjajú sa v paralelných líniách. Práve tento problém sme nastolil: zdalo sa, že túto zjavnú dichotómiu rieši zmena v sociálnej solidarite, ktorá so sebou prináša neustávajúci rozvoj deľby práce.“ (Durkheim, 2004)"

Práce pro předmět Sociální antropologie - Univerzita Komenského v Bratislave, Fakulta sociálnych a ekonomických vied.