1.

Úvod

2.	Kulturně-historické aspekty buddhismu

2.1.	Etnografické kořeny buddhismu

2.2.	Buddha a jeho doba

2.3.	Buddhismus po Buddhově smrti

2.3.1

Mahájána a hinájána (théraváda)

2.3.2

Zen

2.3.3

Buddhismus v Japonsku

2.3.4

Vadžrajána

3.	Buddhistická diaspora

3.1	Šíření na jih

3.2	Šíření na sever

3.3	Začátky buddhismu v Evropě a Americe

4.	Stručný přehled učení Buddhy

4.1.	Čtyři vznešené pravdy

4.2.	Osmidílná stezka

5.

Meditace

6.	Buddhismus v současnosti

7.

Závěr

8.	Použitá literatura

"2.3. Budddhizmus po Buddhovej smrti
Buddha bol naozaj výnimočný jedinec a jeho nasledovanie, dosiahnutie prebudenia, nie je úplne jednoduché. Väčšina záujemcov uviazla niekde uprostred duchovnej cesty. Okrem toho sa objavili jedinci, ktorí nové učenie vítali ako možnosť úteku od sveta, resp. od práce. Vynikla i vrstva buddhistov teoretikov, ktorí síce vedeli vykladať Buddhove reči a predháňali sa v učených diskusiách, viac menej k prebudeniu mali veľmi ďaleko.
V buddhizmu neexistuje univerzálna autorita, analógia boha a vo veciach viery neomylného pápeža. Hlavnou autoritou sú žiaci sami a Buddhovo učenie. Všetky rozhodovania prináležia im a preto o ňom možno diskutovať. Nikto nie je určený ako Buddhov nástupca. Všetci majú rovnaké šance dosiahnuť prebudenie.
Uvedená skutočnosť zachovala buddhizmu jeho mierumilovný charakter, pretože sa nedal zneužiť. Na druhej strane pôsobila, nakoľko sa príliš nehodil ako štátne náboženstvo. Nedokázal zjednocovať masy. Nedala sa ním odôvodniť vojna alebo poprava nepohodlného odporcu. I keď sa niekoľko krát v histórii sa stal štátnym náboženstvom, väčšinou prehral s inými vierami a zostával v pozadí veľkej politiky.

Mahájána a hinájána (théraváda)
Prvé spory sa v buddhizme pravdepodobne riešili už bezprostredne po jeho parinirváne, t.j. po Buddhovej smrti, na koncile v Rádžagrze, na ktorom sa rušili niektoré príliš prísne Buddhove nariadenia. Už na druhom koncile, ktorý sa konal vo Vaišáli sa objavili prvé fragmentácie, ktoré pokračovali na treťom koncile v Páliputre v roku 244 p.nl. za vlády buddhistického kráľa Ašóka. Vznikla rada škôl. Zhruba od roku 100 p.nl. sa jednotlivé školy delia na dve veľké vetvy buddhizmu: na mahájánovú (veľký voz) a na hínajánovú (malý voz), alebo tiež théravadu (učenie starcov).
Pre hínajánový buddhizmus je charakteristické, že žiaci sa zo všetkých síl snažia dosiahnuť osvietenie, kopírujú cestu Buddhy, aby rovnako ako on využili poznanie pre blaho ostatných bytostí. Preto sa kladie dôraz na štúdium Buddhových textov, striktné dodržovanie pravidiel a meditačné cvičenia vedené k vlastnému vyslobodeniu. Hinájána je dnes rozšírená v juhovýchodnej Ázii (Šrí Lanka, Barma, Thajsko, Laos, býva preto označovaná aj ako južný buddhizmus.
Hinájánový buddhizmus sa opiera o Pálijský kánon, označovaný aj ako Tripitaka (tri koše písiem).

Mahájánový buddhizmus vychádza z úvahy, že nie je možné čakať až na prebudenie a až po ňom sa snažiť pomáhať ostatným bytostiam, pretože cesta k prebudeniu je dlhá a mnohí potrebujú pomoc už dnes. Je preto treba súčasne usilovať o prebudenie a pritom pomáhať všetkým vnímajúcim bytostiam. Myšlienka kryštalizuje v ideál bódhisattvy, bytosti, ktorá sa po dosiahnutí vyslobodenia dobrovoľne vracia späť na svet, aby pomohla i ostatným bytostiam k tomuto cieľu. Môže sa vymaniť z kolobehu večných zrodení, ale na rozdiel od žiaka hinájánovej školy sa tejto výhody vzdáva, aby k prebudeniu doviedla ďalších. Mahájána je dnes iba na severe Ázie (Tibet, Čína, Mongolsko, Kórea, Japonsko), jedná sa o severný buddhizmus. Neskoršími vývojovými fázami mahájány sú taktiež tantrická vadžarajána (diamantové vozidlo), rozšírená v Tibete, a čchan (zen) v Číne a Japonsku."

Fakulta politických věd a medinárodních vztahů, Univerzita Mateja Bela v Bánské Bystřici.