"1.Členenie biogeografie a metódy biogeografického výskumu
Podľa objektu skúmania:
– fytogeografia (objektom skúmania sú rastliny a ich rozšírenie) = náuka o rozšírení rastlín na zemskom povrchu, ako aj o zákonitostiach a príčinách, ktoré toto rozšírenie podmieňujú
– historická fytogeografia (skúma rozšírenie rastlinstva a jeho zmeny vo vzťahu k času)
– areálová fytogeografia, fytochorológia (skúma areály konkrétnych taxónov rastlín)
– regionálna fytogeografia (skúma podobnosť, resp. rozdielnosť rastlinstva v jednotlivých regiónoch sveta; je základom pre fytogeografické členenie zemského povrchu)
– ekologická fytogeografia (skúma rozšírenie rastlín vo vzťahu k prostrediu)
– antropogénna fytogeografia (zaoberá a vplyvom človeka na rozšírenie rastlinstva)
Podľa objektu skúmania:
– zoogeografia (objektom skúmania sú živočíchy a ich rozšírenie) = veda o rozšírení živočíchov na zemskom povrchu, ako aj o zákonitostiach a príčinách, ktoré toto rozšírenie podmieňujú
– areálová zoogeografia, zoochorológia (skúma a porovnáva areály konkrétnych taxónov živočíchov)
– regionálna zoogeografia (skúma vzťah medzi výskytom živočíchov a geografickým členením zemského povrchu)
– ekologická zoogeografia (skúma súvislosť medzi rozšírením živočíchov a ekologickými podmienkami)
– antropogénna zoogeografia (zaoberá a vplyvom človeka na rozšírenie živočíchov)



Metódy biogeografického výskumu - spôsoby odkrývania zákonitostí priestorového usporiadania rastlinstva a živočíšstva na Zemi, hľadania a vyhodnocovania vzťahov jednotlivých taxónov k faktorom prostredia a skúmania pevnosti ich väzieb k týmto faktorom
a)analytické metódy: spočívajú v objasňovaní (analýze) biogeografických javov (napr.kontrola výraznosti sledovaného javu a jeho porovnávanie s intenzitou pôsobenia rozhodujúcich faktorov prostredia.
Cieľ: získanie čo najpodrobnejších poznatkov o jednotlivých biogeografických javoch)
b)syntetické metódy: spočívajú v sumarizácii (syntéze) vopred získaných poznatkov o príslušných biogeografických javoch (napr. syntéza informácií získaných z kartografických zdrojov, literatúrnych údajov, elektronických databáz, lesných hospodárskych plánov, leteckých, resp. družicových snímok alebo terénneho výskumu.
Cieľ: utvorenie celkového obrazu o plošnom rozmiestnení rastlinstva a živočíšstva na danom území)
Alexander von Humboldt ako zakladateľská osobnosť biogeografie, jeho predchodcovia a nasledovníci
Alexander von Humboldt (1769–1859)
– považuje sa za zakladateľa fytogeografie
– ako prvý definoval pojmy flóra (= súbor rastlinných druhov) a vegetácia (= súbor rastlinných spoločenstiev), zaviedol základnú syntaxonomickú jednotku: asociácia
– na základe početných zámorských expedícií skonštatoval, že prevládajúce rastlinné formácie dávajú jednotlivým geografickým oblastiam charakteristický ráz (základ pre neskoršie vymedzenie biómov)
Predchodcovia – starovek – Aristoteles, Alexander Veľký, Teophrastos, Plínius starší,
- novovek – Paracelsus, Phillip von Hohenheim, Konrad von Gessner, Albrecht von Haller, Carl von Linné, Eberhard August Wilhelm von Zimmermann,
Nasledovníci – Goran Wahlenberg, Chrles Darwin, Alfred Russel Wallace,
1) Biologický druh a prehľad jeho najdôležitejších vlastností
Tradičná (morfologická) koncepcia:= skupina jedincov, ktorá sa morfologicky, anatomicky, fyziologicky, biochemicky alebo geneticky významnou mierou odlišuje od iných podobných skupín
Biologická koncepcia:= skupina jedincov, ktoré sa skutočne alebo potenciálne navzájom medzi sebou krížia a produkujú tak životaschopné potomstvá, pričom sú reprodukčne izolované od iných podobných skupín
Evolučná (fylogenetická) koncepcia:= najmenšia evolučne izolovaná línia, ktorá si udržuje v čase aj v priestore svoju identitu a ktorá je charakteristická svojim vlastným evolučným vývojom
J. S. Huxley (1943): spojil viaceré dovtedajšie názory na druh a vyslovil názor, že predstave druhu ako „prírodnej reality“ najlepšie vyhovuje taxón, ktorý:
a) má určitú morfologickú jednotnosť indivíduí a zároveň sa vyznačuje vnútrodruhovou variabilitou
b) vyznačuje sa odlišnosťou oproti príbuzným skupinám, od ktorých je (aspoň čiastočne) oddelený pôsobením reprodukčno-izolačných mechanizmov – bariér (geografických, časových, mechanických atď.)
c) má (pravdepodobne) jednotný evolučný pôvod
d) obýva určitý presne vymedzený areál





2) Vnútrodruhová premenlivosť
– je základným predpokladom evolúcie,môže zahŕňať:
– rozdielne sfarbenie, rozdiely vo veľkosti jedincov, rozdiely v štrukturálnych znakoch (anatómia, morfológia, organológia...), rozdiely vo fyziologických znakoch, rozdielne ekologické nároky, rozdielne správanie, genetické rozdiely
1) klinálna = spojitá, tvorí sa pozdĺž geografických gradientov (napr. premenlivosť dĺžky ihlíc borovice lesnej vo Švédsku)
2) diskontinuitná (ekotypová) = nespojitá, vyplýva z nespojitého (diskontinuitného) charakteru podmienok prostredia (pohoria, pôdne typy...)
1) klinálna premenlivosť živočíchov – ekozoogeografické pravidlá
– Bergmanovo: telesné rozmery jedincov toho istého druhu sa smerom k chladnejším častiam areálu zväčšujú"

vysoká