"Kritický súčiniteľ intenzity napätia
Odolnosť proti rastu trhlín z porúch sa podľa lineárnej elastickej mechaniky hodnotí súčiniteľom intenzity napätia K. V prípade nekonečne širokej platne zaťažovanej spôsobom I napätím σ v smere kolmom na rovinu šírenia trhliny s dĺžkou 2c platí:
KI=
Ak koeficient intenzity napätia dosiahne kritickú hodnotu nastane lom. K tomu dôjde len vtedy, ak aplikované napätie prekročí kritickú hodnotu alebo trhlina dosiahne kritický rozmer. Kritická hodnota súčiniteľa KIC sa označuje ako lomová húževnatosť. Potom musí platiť, že: KI=KIC
Lomová húževnatosť KIC je materiálová vlastnosť, ktorá závisí od chemického zloženia a mikroštruktúry kovu (čistota, stav povrchu, spôsob spracovania), od teploty (pri vyšších teplotách klesá medza klzu a vzrastá veľkosť plastickej zóny a deformácie) a hrúbky materiálu (čím je väčšia hrúbka, tým je väčšie napätie v smere hrúbky). Čím má materiál vyššiu hodnotu KIC, tým ho pri danej veľkosti trhliny možno použiť pre väčšie zaťaženia a konštrukcia má pri rovnakom zaťažení menší prierez a nižšiu hmotnosť.
Lomová húževnatosť KIC sa hodnotí skúškou na skúšobnom telese s vrubom, ktorý je zakončený únavovou trhlinkou.
Elasticko-plastická lomová mechanika
Popis nestabilného rastu trhliny v materiáli a odolnosť proti vzniku krehkého porušenia sa v elasticko-plastickej lomovej mechanike hodnotí teóriou kritického rozovretia trhliny δIC alebo využitím JIC integrálu.
Kritické rozovretie trhliny δIC
Princíp tejto teórie vychádza z podmienky, že trhlinka sa začne nestabilne šíriť v okamihu, keď plastická deformácie v jej koreni dosiahne kritickú hodnotu. V prípade, že máme teleso bez zaťaženia so začiatočnou ostrou trhlinou, je rozovretie trhliny δ0=0. Pri zaťažení silou F1 sa koreň trhliny pružne deformuje na hodnotu δ1. Pri väčšej sile F2 prekročí napätie v koreni trhliny medzu klzu Re a oblasť koreňa sa plasticky deformuje. Hodnota rozovretia δ2 bude potom predstavovať súčet pružnej a plastickej deformácie v koreni. Ak pôsobíme na teleso kritickou silou Fc, dosiahne celková deformácia v koreni kritickú hodnotu. Rozovretie trhliny nadobudne kritickú hodnotu δc a vtom okamihu sa začne trhlina šíriť. Je to charakteristika závislá od rozmerov skúšobného telesa a na rozdiel od KIC nie je materiálovou konštantou. δc sa experimentálne určuje z meraného rozovretia okraja vrubu Vc podľa vzťahu :
δc závisí od teploty, podobne ako hodnota K
Kritériu J-integrálu
- je založené na zisťovaní lomovej húževnatosti telesa obsahujúceho trhlinu podľa energetického princípu. Podstatou je zisťovanie zmeny potenciálnej energie v okolí trhliny, ktorá je pri nestabilite analogická so zmenou uvoľnenej energie deformácie. Pre dané teleso sa hodnota J-intergrálu zisťuje buď výpočtom alebo experimentálne.



7. Druhy opotrebenia materiálov (adhézne, abrazívne, erozívne, kavitačné, vibračné, kontaktná únava)
Opotrebenie je definované ako trvalá nežiaduca zmena povrchu alebo rozmerov tuhých telies spôsobená buď vzájomným pôsobením funkčných povrchov, alebo funkčného povrchu a média, ktoré opotrebenie vyvoláva.
Prejavuje sa mechanickým odstraňovaním alebo premiestňovaním častíc z opotrebovaného povrchu, prípadne za spolupôsobenia iných vplyvov (chemických, elektrochemických a pod.)
Faktory ovplyvňujúce opotrebenie:
- špecifické zaťaženie, pri nezabehnutých povrchoch špecifické zaťaženie vplýva na nelineárne opotrebenie,
- pevnostné charakteristiky materiálu,
- trecie vlastnosti dvojice materiálov
- drsnosť a zvlnenie povrchov,
- molekulárne pôsobenie v mieste kontaktu, napr. mazanie
- teplota.
Druhy opotrebovania podľa normy STN 5050 sú:
1. adhézne
2. abrazívne
3. erozívne
4. kavitačné
5. vibračné
6. únavové (kontaktná únava)

ADHÉZNE OPOTREBENIE
- kontaktné plochy reálnych súčiastok nie sú ideálne hladké – k styku dvoch povrchov nedochádza na celej obrysovej ploche, ale iba vo veľkom počte dotykových miest (vrcholov nerovností)
- pri prenose normálového napätia sú tieto miesta od lokálneho zvýšeného tlaku plasticky deformované
- atómy obidvoch povrchov sa takto dostávajú do bezprostredného dotyku, vznikajú studené mikrospoje, ktoré sa pri vzájomnom relatívnom pohybe porušujú.
- Plastická deformácia vrcholov nerovností vyvoláva ich spevnenie, v dôsledku čoho sa spoje neporušujú v mieste pôvodných kontaktujúcich sa plôch, ale na rozhraní spevnený – nespevnený materiál
Oddelené častice sa môžu správať tromi spôsobmi:
- priľnú späť k pôvodnému povrchu,
- zostávajú priľnuté k povrchu druhého telesa
- vystupujú ako voľné častice medzi funkčnými povrchmi."

Práce obsahuje obrázky o rozsahu cca 3 stran.