"SUBSTITÚCIA DOVOZU DOMÁCOU PRODUKCIOU 1930-1970
Veľká depresia roku 1929 priviala tlak na konanie rozhodujúcich krokov v procese industrializácie. Väčšina krajín LA čelila náhlemu a ostrému poklesu cien ich exportných komodít. Obzvlášť ťažko boli zasiahnuté Bolívia, Čile a Kuba. Všetky krajiny rapídne obmedzili dovoz, kedže štátne príjmy boli závisle na clách , efekt bol prudký. Približne polovica pracovných síl tohto regiónu bola nezamestnaná. To prinútilo vlády konať, potrebovali nový model rozvoja, založený na domácej produkcii . Teda ďalší krok v procese industrializácie.
Vláda zriadila program verejných prác a rôzne formy verejných výdavkov na vytvorenie dopytu v rámci svojich ekonomík. Krajiny sa značne zadĺžili, našťastie im v priebehu rokov 1931 a 1934 boli niektoré z nich odpustené.
Vlády krajín LA zvolili prostriedky antiimportnej politiky , konkrétne importné kvóty a tarify aby chránili domácich producentov pred konkurenciou zo zahraničia. Toto konanie sa pravdaže nepáčilo dovozcom a niektoré krajiny podnikli voči týmto krajinám odvetné opatrenia, napr. v roku 1930 Americký kongres schválil zvýšenie dovozných bariér voči nim.

Pod zámienkou oživenia ekonomiky podnikli vlády aj ďalšie kroky. Napr. v Brazílii v roku 1930 vzal do rúk moc prezident Getúlio Vargas (vládol od roku 1930-1945 a 1950-1954), prekazil povstanie , ktoré v roku 1932 uskutočnili v Sao Paule pestovatelia kávy, ktorí mali značnú politickú moc v predchádzajúcich dekádach. Vargas nastolil silnú proindustriálnu politiku inšpirovanú talianskym fašizmom, že odbory a ich členovia získavali značnú odmenu za to, že v krajine vládol zmier.
Druhá svetová vojna priniesla novú situáciu, import do tohto regiónu bol stále obmedzený, ale export značne vzrástol. Najmä potreby USA v čase vojny napomohli rozvoju priemyslu v tomto regióne, obzvlášť si polepšili oceliarne Volta Redonda v Brazílii. Dopomohlo to nielen rozvoju, ale získané zahraničné rezervy veľa krajín použilo na splatenie zahraničného dlhu.
Povojnové obdobie industrializácie sa v Brazílii, v Mexiku, Argentíne, Kolumbii, v Čile a v Uruguayi nesie v znamení štátom riadených stratégií industrializácie. Krajiny, ktorých základné suroviny stále ľahko nachádzali odbytové trhy ako cín v Bolívii, bane v Peru, banány v Ekvádore či Venezuelská ropa, zaznamenali omnoho pomalší vývoj procesu industrializácie. Kuba tiež zostala silne závislá na vývoze cukru, po neúspešnom pokuse poľnohospodárskej diverzifikácie z roku 1959 sa komunistická vláda vrátila späť k produkcii cukru a sústreďovala sa na vývoz do Sovietskeho zväzu. I ďalším menších štátoch Centrálnej Ameriky sa nepodarilo dosiahnuť vyšší stupeň industrializácie.
V roku 1948 bola pod Spojenými národmi založená ekonomická komisia pre Latinskú Ameriku, známejšia ako ECLAC a postupne došlo ku teoretickému opodstatneniu industrializácie tohto regiónu. Medzi prvými sa ním zaoberal Paul Prebish, argentínsky ekonóm, vo svojej teórii zdôrazňuje potrebu vyrovnaných terms of trade t.j. pomer dovozných a vývozných cien. Skonštatoval, že vlády jednoznačne musia začať s procesom industrializácie a neostávať pri exporte prvotných surovín."