1.	Baruch Benedictus Spinoza

2.	Cieľ Spinozovej filozofie

3.	Teologicko-politická rozprava

3.1.

Monarchia

3.2.	Aristokracia

3.3.	Demokracia

"Teologicko-politická rozprava

Dielo Teologicko-politická rozprava vyšla v dobe rozkvetu wittovskej demokracie. Spinoza v nej vzdal hold tomuto systému politickej moci a ostatné systémy spomenul iba celkom okrajovo. Už pri dokončievaní Etiky sa politické pomery v Holandsku menili v neprospech demokracie. Roku 1672 boli zavraždení bratia Wittovci. Moci sa ujal dospelý Viliam III. a federatívnej republike hrozilo, že sa stane znovu kráľovskou monarchiou. Preto Spinoza, začína roku 1674 znova uvažovať o formách politickej vlády. Tak vzniklo jeho posledné nedokončené dielo Politická rozprava, ktoré bolo napísané na základe empírie.

Spinoza síce zostáva demokratom, ale teraz sa zamýšľa aj nad ďalšími dvoma formami vlády, o ktorých sa popri demokracii uvažovalo už od Aristotela: nad monarchiou a aristokraciou. Jeho odpor k monarchii, ktorú kritizoval už v Teologicko-politickej rozprave, nepovoľuje ani teraz. Naopak, stupňuje sa. No nakoniec je nútený uvažovať o ústave monarchistického štátu ako o nevyhnutnom zle, hoci by aj rešpektovala čo najviac výdobytkov demokracie. Tieto požiadavky kladie aj na aristokraciu, proti ktorej nie je taký zaujatý, lebo stojí bližšie k demokracii. Podľa neho totiž len demokracia zodpovedá ľudskej prirodzenosti: čím viac sa od nej niektorá forma vlády vzďaľuje, tým je násilnejšia.

Spinoza začína svoje politické úvahy zďaleka. Ak sme sa dosiaľ u neho pohybovali len v spoločenskom stave, v štáte, teraz nás uvádza do jeho predstupňa, do prírodného stavu.
Úplná sloboda sa podľa Spinozu dosahuje len na „konci“ vývinu, a neexistuje hneď na jeho začiatku, ako tvrdil Rousseau. Vláda zmyslovosti je chaosom a anarchiou, kým sloboda je rozumom, poriadkom, disciplínou, podriaďovaním sa nevyhnutnosti.
Človek sa v prírodnom stave správa takmer ako zviera. Jeho rozum je ešte len v zárodku a jeho pud sebazáchovy ovládajú afekty, ktoré sú o to mocnejšie, o čo slabší je rozum. A keďže zlé afekty ľudí trieštia, niet tu ešte spoločnosti, ale sú len viac-menej mocní, navzájom znepriatelení jednotlivci. Ako bez rozumu niet spoločnosti, niet bez neho ani ozajstného priateľstva, jednoty. Skutočnú jednotu utvára len rozum, a kde ho niet, tam je takmer len diferenciácia d diferencia, tam je nepriateľstvo. A práve preto aj moc týchto jednotlivcov nie je ešte mocou z rozumu, ale len z afektov, je fyzickou, nespútanou mocou.

Ľudia sa však fyzicky i psychicky navzájom odlišujú, čiže majú rozličnú moc.
Spinozova teória prirodzeného práva je teda v súlade s jeho determinizmom a pohľadom na ľudí ako od prírody diferencovaných, s rozličnými dispozíciami. Zjednocovať ich má potom len rozum, ktorý síce objektívne je iba jeden, ale subjektívne ho má niekto viac alebo menej. Rozumovosť patrí síce k prirodzeným právam človeka, ale podľa Spinozu je ešte slabá a vytlačujú ju iné, rovnako oprávnené sily v človeku. Podľa prirodzeného práva je slabomyseľný tak málo povinný zariadiť si život múdro, ako je chorý povinný mať zdravé telo. A ako silnejšie ryby majú právo pohlcovať slabšie, silnejší ľudia môžu žiť na úkor slabších. Prirodzené právo sa nevyhýba sporom, nenávisti, hnevu, úskokom a vôbec ničomu, k čomu človeka nabáda žiadostivosť. Takýto teda bol v prírodnom, predpoločenskom stave. Človeka v ňom nemožno nazvať dobrým, zlým vinným, krivdiacim, zlomyseľným, hriešnym. Tieto pojmy vznikli, v spoločnosti, ktorá začala ľudské činy hodnotiť z hľadiska svojho kolektívneho záujmu. V prírodnom stave je každý sám sebe zákonodarcom a sudcom, dáva si zákony aké chce, a vykladá si ich ako chce. Niet tu však ani spravodlivosti ani nespravodlivosti, lebo tu niet verejne chráneného vlastníctva, veci, o ktorej by sa dalo povedať, že patrí tomu alebo onomu. „Všetko patri všetkým“.

Podľa Spinozu zlo, ale aj dobro, prišlo na svet až s rozumovosťou a spoločenskosťou. Tak sa Spinoza vyrovnáva po svojom s biblickou legendou o nevinnom stave prvých ľudí, ktorých tiež ovládali iba ich afekty. V prírodnom stave nebolo však možné natrvalo zostať, lebo po čase už nevyhovoval meniacim sa ľudským požiadavkám, prebúdzajúcemu sa rozumu a v súvislosti s tým stále naliehavejšej potrebe vzájomnej družnosti. Afekty, ktoré ovládali ľudí, ako nenávisť, hnev, strach, neistota a iné, vyplývajúce zo vzájomného nepriateľstva, začali sa pociťovať ako škodlivé a rodila sa túžba po mieri a svojpomoci. Pud sebazáchovy prejavujúci sa dovtedy len slepou žiadostivosťou, osvetlil prvý lúč rozumu a v istom momente nastal historický obrat. Ľudia sa spojili a zasadili o to, aby právo, ktoré má každý od prírody nad všetkým potiaľ, pokiaľ siaha jeho moc, mali odteraz už len všetci spoločne, aby sa vymedzovalo spoločnou mocou a vôľou celku. Prestávajú byť len nepriateľmi, obmedzujú svoj bezuzdný egoizmus a snažia sa, aby nerobili iným to, čo sami nechcú, aby oni robili im, čiže ochraňujú právo blížneho tak ako svoje vlastné. Veci začínajú hodnotiť z hľadiska celku, rodia sa pojmy dobra a zla v rozmanitých podobách, vzniká vláda, zákony a pristupuje sa k trestaniu tých, ktorí sa po prvom súhlase prestali podrobovať vôli celku. Štát je rozumový výtvor, bez rozumu by nebolo štátu.

Spoločnosť je podľa neho len formou existencie hmoto-duchovnej prírody. Tým, že sa človek dal na cestu rozumovosti, z prírody vôbec nevystúpil. V bohu-prírode je totiž aj duch, rozum, takže človek sa až teraz začína k nej približovať. Zmenil sa iba mocenský pomer medzi afektami a rozumom. Teda u Spinozu nie je zdokonaľovanie sa človeka jeho relatívnym odprírodňovaním sa, ale naopak, jeho sprírodňovaním sa, pričom je aj zduchovňovaním, zrozumňovaním sa, lebo v prírode je aj ideálny rozum."